Za siedmimi horami a siedmimi dolinami žil raz jeden pohľadný mladý muž Ondrej. Ondrej bol zručný kováč, ktorý však vedel pomôcť vždy aj ostatným s čímkoľvek, v susedstve ho obľubovali, avšak jedna vec ho trápila. Hoc ako veľmi sa snažil, tak nevedel nájsť svoju pravú lásku. Veru, žiadalo sa mu už nevesty, i rodinu by už chcel, ale nikoho, komu by dal svoje srdce, nestretol. Páčili sa mu dievčatá, no väčšina už svojho milého mala.
A tak sa raz Ondrej rozhodol, že on nebude vyčkávať a pôjde do sveta. Predsa kdesi na neho jeho milá musí čakať, nech je to hoci na konci šíreho sveta. Zabalil si teda do batoha fľašu vody, bochník chleba a vybral sa lesnou cestou, že ide okúsiť svet. Prešiel niekoľko hôr aj dedín, no žiadnu dievčinu, ktorá by ho očarila, nestretol. Kráčal ďalší deň cez jeden z hlbokých lesov, keď sa mu tam ktosi prihovoril.
„Mladého mládenca ako ste vy som tu už dlho nestretla. Kde ste sa vybrali?“ riekol hlas a pri kríkoch zbadal Ondrej starú babičku, ktorá oberala čučoriedky. „Ah, babka, ja som vydal na dlhú cestu do lesa, aby som si našiel dobrú nevestu. No neviem, kde moja pravá láska na mňa čaká,“ posťažoval si Ondrej. „Možno mám čosi, čo by ti pomohlo, no musíš so mnou k mojej chalúpke,“ riekla babička a Ondrej si povedal, že prečo by to neskúsil. Možno mu starenka pomôže.
Babička nežila ďaleko a onedlho dorazili k jej drevenej chalúpke. „Vyčkaj tu. Hneď som späť,“ povedala babka a vošla do chalúpky. O chvíľu sa vrátila a v ruke držala kvetináč so zvädnutou, vysušenou ružou. „Počul si už, že trpezlivosť ruže prináša? Táto ruža je v niečom výnimočná. No musíš ju vydržať polievať presne sto dní. Ak budeš trpezlivý a postaráš sa o túto ružu, tak sa stane niečo nevídané,“ riekla babička a podala črepník Ondrejovi. „Vďaka, babička. Síce netuším, ako mi pomôže táto vyschnutá ruža, no skúsim to,“ pravdivo povedal Ondrej a vybral sa teda späť na cestu domov.
Prvé dni bol netrpezlivý a nechápal, prečo vlastne má tú ružu polievať. No každý deň predsa len tú ružu polial. Po troch týždňoch sa však začali dvíhať a zelenieť prvé lístky. Ondrej nemohol veriť svojim očiam, ale bol rád, že jeho vytrvalosť mu čosi priniesla. Ondrej medzitým dorazil domov a vrátil sa k svojej práci, no nezabudol ani jedno ráno poliať ružu, ktorú dostal od babky. Ubehli zase pár týždňov a dokonca i samotné lupene začali naberať červeň. To sa Ondrej potešil ešte viac.
To mu dodalo ešte viac motivácie, aby vydržal a polieval ďalej. Ubehlo ďalších pár týždňov a ruža už bola prekrásne rozkvitnutá a dokonca mala i tŕne. A pomaly sa začínal blížiť ten posledný, stí deň. Aj sa Ondrej dočkal a polial ružu poslednýkrát so zvedavosťou, čo sa stane. A tu sa zrazu tá rozkvitnutá ruža premenila na prekrásnu mladú dievčinu s bledou pleťou, červenými perami ako krv a vlasmi dlhými až po pás. „Ďakujem ti, mladý muž. Bola som prekliata zlou čarodejnicou, no ty si ma odklial svojou trpezlivosťou. Ako vďaku ti sľubujem moje srdce i moju lásku,“ rieklo dievča a Ondrej nemohol uveriť, čo sa vlastne udialo. Dievča bolo ale prekrásne a srdce malo naozaj zo zlata. Ondrej onedlho usporiadal svadbu a bol vďačný za prekrásnu nevestu, ktorú by nemal, keby mu babka nedala tú vyschnutú ružu.
