Žil kedysi dávno jeden vlk. Všetky zvieratá sa ho veľmi báli, pretože ich veľmi rád lovil. Raz takto vlk zožral zajaca, ale kosť sa mu zasekla v krku. Sám si ju vybrať nedokázal. Nezostalo mu nič iné, len volať a žobrať o pomoc. Lenže všetky zvieratá sa ho báli a žiadne mu nepomohlo. Až konečne vlk stretol starého múdreho žeriava.
„Žeriav, prosím ťa, zasekla sa mi kosť v krku. Pomôž mi,“ žobronil vlk.
Žeriav prekonal strach z vlka, pretože mu ho bolo ľúto, a strčil mu do krku hlavu. Dlhým zobákom vytiahol kosť, ktorá vlkovi väzela v krku.
Akonáhle bola kosť vonku, vlkovi sa uľavilo a hneď na všetko zabudol. Aj na to, že by mal za službu žeriavovi zaplatiť. Dokonca sa začal na žeriava hnevať.
„Žeriav, ako to, že sa ma nebojíš? Ty nevieš, kto ja som? Som ten najstrašnejší vlk široko ďaleko, ktorý zožerie každého na stretnutie. A ešte chceš, aby som ti snáď zaplatil? Tak to nie, chlapče. Ešte by si potom rozprával, že si mal hlavu vo vlčej tlame a prežil si. To nie, to tak nenechám. Radšej ťa hneď zožeriem.
„Dobre, vlk,“ hovorí žeriav. „Vidím, že si veľmi rýchlo zabudol na dobro, ktoré som pre teba vykonal. Ale až ti nabudúce zaskočí kosť v hrdle, nikto ti už nepomôže. Spomeň si, ako sa ťa všetci báli. Len ja som dokázal prekonať strach a vytiahnuť kosť.
Vlk sa poškrabal za uchom. Žeriav mal pravdu.
„Dobre teda,“ zabručal vlk neochotne. „Ale musíš mi tu hneď sľúbiť, že kedykoľvek budem potrebovať pomoc, prídeš a kosť mi z krku zase vytiahneš.“
„Áno, prídem. Ale musíš mi za moju službu zaplatiť,“ odvetil žeriav.
Vlkovi sa nechcelo, ale nakoniec predsa len zaplatil. Veľmi dobre vedel, že by inak nabudúce zostal bez pomoci. A on sa o svoj život veľmi bál. To vedel aj múdry žeriav, že ten, ktorý ostatným ubližuje, je pritom najväčší zbabelec a má strach sám o seba.
