Na jednej záhrade pracoval starostlivý záhradník. Všetky záhony pravidelne polieval, burinu vytrhával a kam oko dovidelo, tam sa zelenala tráva a kvitli farebné kvety. Napriek tomu sa stalo, že tu zelenina začala byť nespokojná.
„Príde mi, že na inej záhrade by nám bolo lepšie,“ povedala raz mrkva. „Vôbec sa mi tu nepáči.“
„Mne sa tu tiež nepáči,“ súhlasil zeler. „Ten záhradník nás polieva príliš studenou vodou. Mám z toho akurát husiu kožu. A pór tu kýchal, určite z toho prechladol.“
„Ja vám hovorím, že u iného záhradníka by nám bolo lepšie,“ pokračovala ďalej mrkva.
„Ó áno,“ súhlasili jablká na jabloni, ktorá rástla vedľa záhona. „Nám sa tento záhradník nepáči. Je príliš bradatý.“
„A mne by sa páčil záhradník, ktorý by ma polieval z červenej kanvy, a nie z tejto obyčajnej zelenej,“ pripomenul zeler.
A tak sa zelenina s jablkami zobrali, vytrhali sa zo záhona a odskákali zo záhrady preč.
Mrkva skákala v čele a hľadala, ktorá záhrada by bola zelenšia, ktorý záhradník krajší a starostlivejší. Zrazu doskákala k chalúpke, kde bývala stará babička. Mala záhradku ako dlaň, ale krásnu a starostlivo upravenú.
„Tu to vyzerá pekne,“ povedala mrkva a zasadila sa do hliny vedľa chalúpky.
Ostatná zelenina urobila to isté. Jablká sa však mohli len kotúľať, svoj strom si so sebou vziať nemohli. Zakotúľali sa teda do tieňa, kde bola najmäkšia tráva.
„To mi to pekne rastie,“ pochvaľovala si babička, vzala červenú kanvu, ktorá stála doteraz na slnku, a začala polievať.
„No to je príjemné,“ pochvaľoval si pór. „Konečne teplá voda.“
„A tá farba kanvy, to úplne berie dych,“ pridal sa zeler.
„Tráva je tu zelenšia, kvety voňavejšie a babička je na nás veľmi milá,“ uzavrela mrkva a pohodlne sa zakorenila.
Keď prišiel večer, začula mrkva niečo, čo sa jej vôbec nepáčilo.
„Mám chuť na jabĺčko s mrkvičkou,“ hovorila si babička a niečo hľadala v skrini s riadom. „Kde mám to ostré strúhadlo, aby som tú mrkvu nastrúhala?“
Mrkva sa zdesila.
„Pomoc! Chce nás nastrúhať na strúhadle,“ zvolala mrkva, vyskočila zo záhona a dala sa na útek. Ostatná zelenina s jablkami v závese ju nasledovala.
Mrkva opäť skákala a hľadala, kde by bola záhrada zelenšia a krajšia než tie dve predchádzajúce.
„Tu to vyzerá pekne,“ povedala mrkva a skočila do veľkého kyprého záhona. Ale čo to?
„Au, au, au, čo ma to pichá do koreňov?“ čudovala sa mrkva.
Zo záhona vykukol zemiak a valil svoje očká.
„Čo mi lezieš do postele?“ zahuhlal ústami celými od hliny.
„Ja som tu chcela bývať. Tráva je tu zelenšia než na mojej záhrade, hlina mäkšia, voda čistejšia a tvoj záhradník bude určite tiež veľmi milý.“
„Záhradník?“ čudoval sa zemiak. „Tu si na poli, ty hlúpa mrkva, tu jazdí tak akurát traktor s poľnohospodármi.“
Mrkva aj ostatná zelenina sa zľakla. To by ešte chýbalo, aby ich prešiel traktor! Mrkva vyskočila z hliny a utekala ďalej. Ostatná zelenina za ňou. Len jablká im nestačili. Do kopca sa už gúľať nedokázali, zviezli sa späť z kopca dolu a pristáli rovno v ohrade pri koňoch. Koníky uvideli dobré jablká a hneď sa do nich s chuťou pustili. Mňam, tie boli dobré, ale trochu otlčené. Veď aj poskakovali celú cestu, až sa obúchali.
Mrkva skákala ďalej, kým nenašla ďalší záhon. Tam sa zavŕtala, pór so zelerom urobili to isté. Okolie tu bolo pekné, tráva zelená a tých malých záhradníkov, čo okolo pobehovali s malými farebnými kanvičkami!
„Deti, je čas dať variť obed. Kto vie, akú zeleninu dáme do polievky?“ ozvala sa veľká záhradníčka. Malí záhradníci hneď zamierili k mrkve, zeleru a póru.
Než sa zelenina stihla spamätať, už sa kúpala v hrnci s vodou.
„Že sme radšej nezostali na tej našej záhrade,“ brblala mrkva. „Čí to bol nápad utekať preč?“
„Tvoj,“ povedal zeler. „Nepáčil sa ti záhradník.“
„Naozaj? A komu sa nepáčila farba kanvy?“ pripomenula mrkva.
„To pór, vadila mu studená voda,“ hájil sa zeler.
Mrkva aj zeler sa pozreli na pór. Ten sa slastne rozvaľoval vo vode v hrnci.
„Táto voda sa mi páči, je príjemne teplá,“ pochvaľoval si.
„Ach jaj, to je ale hlupák,“ povedala mrkva. „Prečo sme si nevšimli skôr, že sa máme dobre? Namiesto toho sme hľadali záhradu, ktorá by bola krajšia a lepšia, pritom sme ju mali.“
„Buď už ticho a zmäkni,“ povedal mrkve pór. „Deti sa už na nás tešia. Majú veľký hlad.“
Keď sa polievka uvarila, malí záhradníci si na nej pochutnali. Popoludní potom vyrazili na záhradku, aby vysiali ďalšiu dobrú zeleninu. A keď sa o ňu budú pekne starať, vyrastie im a zase si z nej budú môcť urobiť výborné jedlo. Snáď budú ich mrkvy rozumnejšie a neutečú im zo záhonku.
