Bolo raz jedno kráľovstvo, a v tom kráľovstve žil jeden pohľadný princ Viktor. Mal sa čoskoro stať kráľom, pretože len nedávno spoznal prekrásnu princeznú Elu, ktorú si chcel vziať za ženu. Celé kráľovstvo sa chystalo na veľkú svadbu, ktorá sa mala diať v čase festivalu hojnosti. Všetci sa tešili na nového kráľa, pretože princ bol láskavý a ľud ho mal rád.
Avšak nanešťastie noc pred svadbou ktosi princeznú uniesol. Ráno v kráľovstve prehľadali každú komnatu v hrade, no princezná nikde nebola. Nešťastný ženích so smútkom v srdci sa nechcel len tak vzdať a rozhodol sa, že sa vydá na cestu a nevráti sa, kým svoju nevestu nenájde. Tak si teda vzal nejaké jedlo a pitie do batoha, vzal svojho najsilnejšieho koňa a vyrazil do lesa.
Princ si šiel lesnou cestou s nádejou, aby našiel akúsi stopu, kde by princezná mohla byť. Pomaly začínal trochu zúfať, no v tom momente zbadal na strome sedieť sovu. „Zdravím múdra sova, hľadám princeznú, moju budúcu nevestu. Kamsi zmizla v noci. Vlasy má ako zo zlata a oči modré ako nebo. Nevidela si tu prechádzať také dievča? Predsa vidíš svet z vysoka,“ spytoval sa princ a sova zahúkala. „Veru, mám pocit, že sa tu mihla. Avšak smer cesty ti poviem, ak uhádneš moju hádanku,“ riekla sova. „Si múdrejšia ako ja, ale ja sa aspoň pokúsim,“ povedal princ a čakal, čo za hádanku mu sova vymyslela. „Nie je to živé, ale predsa to má päť prstov,“ riekla sova a princ sa začal zamýšľať. Zahľadel sa na ruku, a potom dostal nápad: „Vari by to mohla byť rukavica.“ „Predsa si šikovný. Princezná išla tadiaľto. Buď na svojej ceste opatrný,“ povedala sova. Princ poďakoval a vydal sa ďalej.
Princ sa vydal tým smerom, až sa dostal na širokú lúku. Avšak opäť trochu váhal, či mu tá sova predsa len neporadila zle. Princ vykrikoval princeznine meno, no nikde ani chýru, ani slychu. Tu stretol na lúke hopkať zajaca. „Hej zajac, nevidel si náhodou tadiaľ prechádzať princeznú? Vlasy má ako zo zlata a oči modré ako nebo. Sova mi poradila, vraj ju videla ísť tadiaľto, avšak neviem, či idem správne,“ riekol princ a zajac si poskočil. „Videl som ju, videl. Niesla ju stará čarodejnica. Myslím, že jej chatrč je na konci lúky,“ povedal zajac. Princ poďakoval a pokračoval v ceste.
Princ pokračoval cez lúku a onedlho už videl v diaľke svetielko z chatrče, kde bývala stará čarodejnica. Chcel sa tam dostať čo najskôr, avšak tu na neho vyskočili z kríkov tri trojhlavé príšery. Princ sa však nenechal naľakať a vytiahol svoj meč. Boj to nebol najľahší, avšak náš princ bol statočný a sekal hlavu za hlavou. „Bosorka jedna! Myslíš, že mňa sa tak ľahko zbavíš?“ zvolal princ a hneď, ako zoťal hlavu poslednej príšere, tak sa rozbehol k chatrči.
Nečakal ani chvíľu a rozrazil dvere. Tam uvidel na stoličke priviazanú princeznú. „Našiel si ma, Viktor,“ potešila sa princezná a rozplakala sa od šťastia. „Neboj sa, ja ťa vždy zachránim,“ riekol princ a chcel princeznú rozviazať. Avšak tu sa zjavila čarodejnica: „Tým by som si taká istá nebola. Tvoje kráľovstvo bude moje!“ Vytiahla svoju paličku a chcela princa začarovať. Princ však odskočil, a kúzlo sa o zrkadlo odrazilo. Čarodejnica sa premenila na veľkú ropuchu.
Princ oslobodil svoju nevestu a objal ju od šťastia. Keď sa vrátili do kráľovstva, tak sa konečne uskutočnila ich veľká svadba. Všetci sa bavili a celé kráľovstvo žilo šťastne, so svojím novým kráľom a kráľovnou.
