V jednej dedine stál na brehu rieky mlyn, kde s ťažkou prácou mlynárovi pomáhal po mnoho rokov múdry osol. Ale ako šiel čas, osol starol a práce urobil každý rok o trochu menej.
Nakoniec si mlynár povedal, že starý osol je mu už na nič, a namiesto vďaky za dlhoročnú pomoc vyhnal osla von so slovami: „Zmizni odtiaľto, ty darmožráč, aj tak mi už nie si na úžitok.“ Smutný osol so slzami v očiach šiel a chvíľu nevedel, čo si vôbec počne. Potom si však povedal, že sa predsa nebude kvôli hulvátskemu mlynárovi trápiť večne. Práce už možno toľko nezastane, ale stále mu zostal jeho zvučný hlas!
A ako sa najlepšie uživí hlasom? Stane sa pouličným spevákom! Slzy na jeho tvári vystriedal úsmev a oslík s hlavou hrdo vztýčenou kráčal k najbližšiemu mestu, v ústrety jeho novému, žiarivému živobytiu.
Po ceste narazil na psíka, ktorý sa proti nemu plazil so sklonenou hlavou. To oslíkovi pripomenulo, ako podobne sám nedávno odchádzal z mlyna. Zahýkal na psíka a spýtal sa ho, čo sa mu prihodilo.
„Som už starý a môj pán ma vyhnal, že som prašivý,“ posťažoval sa psík. To oslík dobre poznal, a tak psíka pozval, aby s ním vytvoril hudobné duo, že sa im bude vo dvojici koncertovať jedna báseň. Psík radostne zaštekal, že už má zase jeho život zmysel, a k oslíkovi sa pridal.
Ako tak vo dvojici išli, stretli pri ceste sediacu mačku s hlavou zaborenou do labiek. Spýtali sa jej, čo ju trápi.
„Som už stará, zle vidím, neulovím už ani myš. Panička ma vyhodila, že je ma škoda kŕmiť, keď som na nič,“ povzdychla si mačka.
„Tak to si na tom rovnako ako my so psíkom,“ povedal oslík. „Pridaj sa k nám, tvoj hlas má peknú farbu, budeš sa skvele vynímať v našej kapele.“
Mačka neveriacky vyvalila oči a potom šťastne zamňaukala a vyskočila na všetky štyri ako mladica samou radosťou, že ešte nepatrí do starého železa.
Všetci traja kráčali k mestu, kde plánovali svoj prvý hudobný výstup. Keď prechádzali okolo statku, začuli, ako na dvore vystrašene kikiríka kohút.
„Ty máš, panečku, silný hlas. Nechcel by si sa pridať k našej kapele?“ Volali na neho zvieratká.
„To by šlo? Mohli by ste ma vziať so sebou? Gazdiná mi totiž povedala, že pôjdem do polievky, pretože už ani tie sliepky neustrážim,“ vylíčil zvieratkám svoje obavy kohút.
„Vieš, že by to šlo. Tvoj hlas má grády, si do našej kapely ako stvorený,“ zverboval kohútika oslík a do ich muzikantského zoskupenia pribudol štvrtý člen.
Do mesta to bolo ešte poriadny kus, ale už sa začalo stmievať. Kohútik teda vyliezol na vetvu gaštanu, aby sa rozhliadol, či niekde nie je miestečko, kde by mohli dnes prenocovať, než zajtra vyrazia znovu do mesta.
„Kamaráti, vidím tam neďaleko krásne stavanie a svieti sa tam,“ hlásil kohútik chvíľu potom, čo sa vyšplhal na strom. A tak sa za tým svetielkom všetci vydali a dúfali, že budú môcť prenocovať pekne v teplučku. Keď zvieratká dorazili k stavaniu, nazreli dovnútra oknom. Vnútri to vyzeralo útulne, v krbe plápolal oheň, ale okolo stola sedeli traja chlapi nebezpečného výzoru. Zvieratká spoznali, že to sú lupiči. Práve si delili korisť. Zvieratká uvažovali, čo robiť. Lupiči nie sú žiadni ľudomilovia, ale už padla tma a kam inam by sa zvieratká na noc podeli? Všetci štyria malí muzikanti sa nakoniec rozhodli, že začnú pod oknami spievať a možno sa to zbojníkom zapáči a nechajú si ich tam pre potešenie.
Ako sa rozhodli, tak urobili. Všetci naraz spustili svoju pesničku. Oslík hýkal z plných pľúc, psík štekal, akoby vyňuchal líšku, do toho mačka mňaukala ako o život a kohútik kikiríkal ako za ranného svitania. Koncert to bol skutočne ako z iného sveta. Zbojníci sa tak preľakli, že nechali ulúpenú korisť korisťou a hneď vybehli z chalupy.
Zvieratká sa smiali, ako ich prvé muzikantské vystúpenie dopadlo.
„Zdá sa, že spevom sa veľmi dobre neuživíme, asi budeme musieť prísť s iným plánom,“ zamyslel sa nahlas osol.
„Kikirikí! No tak zostaneme bývať tu, keď nám to tu lupiči tak milostivo prenechali,“ navrhol hneď kohútik.
Taký plán sa páčil všetkým. Plácli si na to packami, kopýtkom aj krídelkom a zostali v chalúpke už navždy. Žili tam šťastne, a kedykoľvek našli v okolí potulovať sa nejaké zvieratko bez domova, pozvali ho, aby zostalo s nimi v ich zvieracej chalúpke. A aj keď sa zvieratká nakoniec neživili muzikou, vo svojom novom domove si spievali pre radosť každú chvíľu.
