Myši v dome žili v neustálom strachu z mačky. Preto jeden mladý myšiak zvolal jedného dňa všetky myši v okolí, aby im predstavil svoj plán, ktorý sám vymyslel. Bol to plán, ako sa zbaviť strachu z mačky.
„Teší ma, že ste sem všetci prišli,“ privítal ich myšiak.
„Takýchto plánov už tu bolo,“ odfrkol si dedo myšiak a oprel sa o palicu. „Ani jeden nevyšiel. Som zvedavý, čo si vymyslel ty.“
Myšiak si odkašľal a spustil: „Milé myšactvo, ako už povedal dedo myšiak, plánov bolo veľa. Už toľko rokov by sme radi aspoň vedeli, že sa mačka blíži a my mali dosť času pred ňou utiecť do úkrytu. A dnes vám takýto plán predstavím. Konečne skončí neustály strach, že máme mačku za chrbtom.“
Myši boli ticho ako pena a počúvali.
„Môj plán je úžasne jednoduchý a viem iste, že bude fungovať. Jediné, čo musíme urobiť, je zavesiť zvonček na šnúrke mačke na krk. Akonáhle začujeme zvoniť zvonček, budeme vedieť, že sa mačka blíži, a dáme sa ihneď na útek. Je to proste takto jednoduché.“
Myši si medzi sebou začali hneď rozprávať, aké je to prekvapenie a že takýto plán tu ešte nebol. Dokonca sa už začali radovať, že majú po starostiach, keď do toho vstúpil starý myšiak.
„Utíšte sa, myši,“ skríkol a myši ako na povel stíchli. „Musím s vami súhlasiť, že plán mladého myšiaka je skutočne vynikajúci. Ale dovoľte mi, aby som sa spýtal: Kto zavesí mačke na krk ten zvonček?“
Nastalo zadumané ticho. Nadšenie z myšiakov opadlo ako snehuliak na jar. Nikto sa nehlásil. Ono jedna vec je hovoriť, že by sa niečo malo urobiť, ale celkom iná vec je to potom v skutočnosti vykonať. A tak zostali myši žiť v strachu z mačky naďalej. Taký myší hrdina, aby si trúfol zavesiť mačke zvonček na krk, sa ešte nenašiel. Niekoľko myší o tom hovorilo, ale potom, ako sa hovorí, hory, doly, čierny les.
