Na dúhovej lúke žila rodina jednorožcov. Hneď vedľa lúky mali pole s mrkvou, brokolicou, karfiolom, hráškom a ďalšou zeleninkou, ktorú všetci jednorožci veľmi radi jedia, aby boli zdraví. Všetci, až na najväčšieho jednorožca a vodcu stáda, ktorý si nechával hovoriť Sladkoroh. Miloval totiž sladké. Najradšej sa vkrádal do mesta, kde sa nechával kŕmiť od detí cukríkmi, čokoládou a sušienkami. Keď mal doma jesť zeleninu, odmietal.
Lenže keď jednorožce jedia sladké príliš dlho, začnú byť choré. Pozná sa to podľa toho, že im začne hnednúť roh. A presne to sa stalo veľkému Sladkorohovi. Pozeral sa na seba do zrkadla a začal sa strašne báť o svoj roh. Keby mu zhnedol celý, mohol by sa mu rozpadnúť! A čo by bol jednorožec bez rohu?
Hneď so svojím problémom bežal za starou jednorožkou, ktorá sa vyznala v liečivých bylinách a bola v stáde doktorkou.
„Doktorožka! Pomôž mi! Zhnedol mi roh! Vidíš? Tu na špičke začína hnednúť!“
Doktorožka sa pozrela na Sladkorohov roh, pokývala hlavou a povedala: „Vidíš, vidíš, Sladkoroh. To máš z tých všetkých sladkostí. Keď ich budeš jesť ďalej a vyhýbať sa zelenine, roh ti zhnedne a odpadne.“
„To nie!“ zdesil sa Sladkoroh. „Máš na to nejakú pilulku alebo bylinku, aby ma to vyliečilo?“
Ale Doktorožka pokrútila hlavou.
„Na to existuje jediný liek. Prestaň jesť sladkosti a jedz zeleninu.“
„Ale tá mi nechutí.“
„V tom prípade ti nie je pomoci,“ uzavrela to Doktorožka a odišla.
Sladkoroh z toho nemohol spať. Ráno, keď šli jednorožce na raňajky, posadil sa pred mrkvu a díval sa na ňu. Upäto a dlho tú mrkvu prevŕtal pohľadom, ako keby sa snáď mohla premeniť na čokoládu. Keď Sladkoroh uznal, že mrkva zostane mrkvou, ovoňal ju. Blé, pomyslel si a zase sa odtiahol. Však ono nebude tak zle. Pôjde do mesta na maškrtenie a potom to skúsi znovu, povedal si a vydal sa popri potoku k mestu. Cestou dostal smäd. Keď sa naklonil nad hladinu vody, uvidel svoj roh. Pripadal mu ešte hnedší ako včera. Tak ono sa to rozšírilo?! No to je hrôza!
Sladkoroh sa ihneď vrátil späť na lúku. Dobehol k mrkve a zahryzol sa do nej. A chrumkal a chrumkal, až ju celú zjedol. A pretože mal strašný hlad, vrhol sa ešte na brokolicu. Zakončil to niekoľkými sladkými hráškami. Zrazu mu prišlo, že zelenina je vlastne strašne dobrá! Veď ten hrášok bol sladký skoro ako cukríky. Teda nie až tak sladký, ale práve to bolo to dobré. Sladkoroh si pochutnal lepšie ako v meste. Dokonca sa mu tú noc aj lepšie spalo.
Hneď ráno bežal k vode, aby sa pozrel na svoj roh. Bol už zase krásne trblietavý a biely. Nikde stopa po hnedej.
„Vidíš, mala som pravdu,“ povedala Doktorožka, keď Sladkoroha uvidela.
„Mala. Som tak rád, že je môj roh zase zdravý. Od teraz už budem jesť len zeleninu,“ sľuboval Sladkoroh.
„To je dobre. Ale keď si sem tam k tej zelenine občas zamlsáš, tak sa nič nestane. Nesmieš toho ale zjesť toľko.“
„Kdeže,“ zavrtel Sladkoroh hlavou. „Ja už žiadne sladké nechcem ani vidieť. Som síce nebojácny ochranca stáda jednorožcov, ale o svoj roh sa veľmi bojím. A už sa nechcem volať Sladkoroh. Budem si hovoriť Mrkvorožec. Pretože mrkvu som zjedol ako prvú a navyše má tvar rohu.“
A tak bol Sladkorohov, vlastne už Mrkvorožcov, roh zachránený. A vy to tiež, milé deti, nepreháňajte s papaním sladkého. Roh vám síce neodpadne, ale vďaka zelenine budete zdravé a silné.
