Vonku bola veľká fujavica, sneh sa husto sypal z ťažkých oblakov a Hanka s Maťkom sa doma dívali na rozprávky. Zrazu tam uvideli príbeh, kde deti zo snehových gulí postavili akéhosi panáka. Vraj to bol snehuliak.
Hanka sa zahľadela von oknom a povedala svojmu bračekovi Maťkovi:
„Maťko, čo keby sme si postavili takého snehuliaka aj my? Pozri, vonku je kopa snehu a stál by nám tu pekne cez Vianoce v dvorčeku.“
„To je dobrý nápad, Hanka! Hneď ako prestane snežiť, oblečieme sa a pôjdeme von,“ potešil sa Maťko.
Ako povedali, tak aj urobili.
Čoskoro hustý sneh prestal padať, a tak sa Hanka s Maťkom teplo naobliekali a vybehli do veľkej zimnej periny. Snehu bolo toľko, že bol takmer vysoký ako oni. Deti vytvarovali malú guľku, ktorú začali váľať po dvore, až kým z nej nebola obrovská guľa. Potrebovali však ešte dve, ktoré by neboli také veľké.
Jednu začal robiť Maťko a jednu Hanka. Spolu položili menšiu guľu na väčšiu a tú najmenšiu zložili navrch.
„To je skvelé. Teraz by sme mali nájsť nejaké kamienky a konáriky,“ povedal Maťko.
A tak sa deti prešli po okolí, až kým nenašli dosť kamienkov a dva pekné konáriky. Vrátili sa k svojmu snehuliačikovi a zboku mu pripichli konáriky, ktoré tvorili ruky, a z kamienkov vytvorili očká a úsmev.
Deti sa dívali na snehuliaka a premýšľali:
„Je pekný, ale ešte mu čosi chýba.“
Vtom na dvor prišla mamička, pretože si všimla deti, ako stavajú svojho snehuliaka.
„Všimla som si, že ste sa rozhodli postaviť si na zimu kamaráta. A tak som vám doniesla toto,“ povedala mamička a podala deťom staršiu šatku, mrkvu a starý hrniec.
„Páni, si najlepšia mamička! Ten bude nádherný!“ potešili sa deti, že mohli dokončiť svoje dielko.
Snehuliakovi pridali na hlavu mrkvu namiesto nosa, šatku ako šál a hrniec na hlavu namiesto čiapky. A veru, snehuliak bol fešák.
Hanka s Maťkom sa s ním chodili hrávať každý deň a zdobil ich dvorček celé Vianoce. A už teraz sa tešia, že budúci rok si opäť postavia ďalšieho.
