Tam, kde vietor vial a sypal vodopád, bola krajina rozprávková, kde žil jeden veľmi osamelý obor. Kuki býval v malom mestečku, ktoré mal strážiť pred zlými bytosťami. No tým, že bol taký veľký a ozrutný, každý sa ho zľakol a nemal žiadnych kamarátov. Čo i len sa pokúsil niekomu pozdraviť, každý len zakričal a zmizol.
A tak Kuki sedával na kopci nad mestečkom a pozeral sa, ako sa deti hrajú na námestí. Smial sa potichu, aby ich nevyľakal.
Keď fúkal silný vietor, nastavoval mu chrbát, aby domčekom neodnieslo strechy. Keď sa zatúlalo teliatko, jemne ho dvoma prstami odniesol späť do maštale. Vždy pomohol, ale nikto mu nikdy nepoďakoval, lebo nikto nevedel, že to bol on.
Jedného dňa, keď si smutne povzdychol tak silno, až sa tráva na lúke položila, začul maličký hlások:
„Prepáčte, mohli by ste si trošku posunúť nohu?“
Kuki sa preľakol. Pozrel sa dolu a pri jeho palci stál maličký trpaslík s červenou čiapkou. Bol taký drobný, že by sa zmestil do obrovej dlane ako jabĺčko.
„J-ja sa ospravedlňujem!“ zahundral Kuki a rýchlo nohu zdvihol. „Nevidel som ťa.“
Trpaslík sa usmial.
„To nič. Mňa nevidí skoro nikto. Volám sa Tinko.“
Kuki si k nemu opatrne kľakol.
„Ja som Kuki. A tiež ma vlastne nikto nevidí. Teda vidia, ale nechcú.“
Tinko si sadol na kamienok a povzdychol si.
„Mňa si nik nevšíma, lebo som príliš malý. Keď rozprávam, prekričia ma. Keď niečo opravím, myslia si, že sa to spravilo samo.“
Obor si sadol vedľa neho tak jemne, až sa zem iba trošku zachvela.
„A mňa sa boja, lebo som príliš veľký.“
Chvíľu bolo ticho. Potom sa Tinko zasmial.
„Vieš čo? Ty si veľký a ja som malý. Možno práve preto by sme si mohli rozumieť.“
Kuki sa opatrne usmial. Bol to úsmev ako východ slnka spoza hôr.
„Naozaj by si sa so mnou kamarátil?“
„Samozrejme!“ povedal Tinko. „Len ma, prosím, neodfúkni, keď si kýchnuť.“
Od toho dňa sedával Tinko Kukimu na pleci a rozprával mu príbehy. Kuki mu zas ukazoval svet z výšky – lesy, rieku aj celé mestečko ako na dlani. Keď bolo treba niečo opraviť na streche, Tinko vyšiel Kukimu na rameno a z výšky všetko šikovne spravil. A keď sa v noci pri lese objavili tiene zlých bytostí, Kuki bol odvážny a silný a Tinko mu radil, kadiaľ majú ísť.
Raz večer sa do mestečka zatúlala temná príšera. Ľudia sa schovali do domov a triasli sa strachom. Kuki sa postavil pred bránu, ale tentoraz nebol sám.
„Trochu doľava,“ šepkal mu Tinko z pleca. „A teraz dupni!“
Kuki dupol tak, že sa zem zatriasla a príšera od strachu utiekla hlboko do lesa.
Ráno ľudia vykukli z okien. Videli obra, ako opatrne drží na dlani malého trpaslíka, aby ho zohrial pred ranným chladom. Videli, ako sa spolu smejú. A vtedy si uvedomili, že veľkosť ani maličkosť nie sú dôvodom na strach. Dôležité je srdce.
Od toho dňa už Kuki nebol strašidelný obor, ale ochranca mesta. A Tinko už nebol neviditeľný trpaslík, ale múdry pomocník. A hoci boli jeden veľký ako hora a druhý malý ako hríbik, ich priateľstvo bolo väčšie než celý svet.
