V ďalekej krajine, kde čerešne kvitnú ako ružové oblaky a vo vzduchu je stále cítiť vôňu jari, žila víla menom Liora. Bola stvorená z prvého jarného vánku a kvetov čerešne – ľahká ako dych a krásna ako ranné svetlo. Objavovala sa iba vtedy, keď začali kvitnúť stromy, a s posledným opadnutým lupienkom zmizla bez stopy.
Jedného dňa prišiel do tejto krajiny mladý princ Elias. Cestoval svetom, hľadal múdrosť a niekoho, kto by rozozvučal jeho srdce. Keď vstúpil do čerešňového hája, uvidel Lioru tancovať medzi kvetmi. Jej smiech znel ako hudba, ktorú dovtedy nikdy nepočul.
„Kto si?“ spýtal sa ohromený.
„Som len sen jari,“ usmiala sa – a zmizla vo vetre.
Princ sa do nej okamžite zamiloval. Každý deň sa vracal do hája, dúfajúc, že ju znova uvidí. A každý deň sa víla objavila – len na krátku chvíľku, než sa rozplynula v kvapôčkach rosy alebo v jemnom vánku.
„Prečo vždy odchádzaš?“ pýtal sa princ so smútkom.
„Lebo patrím prírode, nie svetu ľudí. Ak by som zostala, stratila by som svoju podstatu.“
No láska princa bola čistá a trpezlivá. Rozhodol sa, že sa nezľakne a bude čakať, kým jarný vietor prinesie jeho vílu späť.
Roky plynuli, no Elias sa nikdy neoženil. Každú jar chodil do hája, prinášal Liorine obľúbené kvety a verne čakal.
A potom, jedného roku, keď čerešne kvitli najkrajšie, Liora sa objavila – ale nezmizla. Svet sa zmenil. Princova láska bola tak silná a nežná, že príroda sa rozhodla dať im dar. Liora sa mohla zdržať – len raz, naposledy – aby žili spoločne jedno ľudské leto.
Keď leto skončilo, víla sa premenila na strom – najkrajšiu čerešňu v celom kráľovstve.
A princ Elias?
Každý deň sedel v jej tieni, šepkal jej básne a ďakoval za tú jednu nádhernú lásku,
ktorá – aj keď trvala krátko – vydržala večnosť.
