V kúzelnej škôlke sa niekedy diali neuveriteľné veci. Bola to škôlka neobyčajná. S každým ročným obdobím prišli nové kúzla. Práve teraz bola jar. Všetko rozkvitalo, a tak aj v škôlke všetky semienka, čo deti zasadili, začali klíčiť. Papierové motýliky trepotali krídlami a lienky vyrobené z látky si liezli medzi malými kvetináčmi. Celá škôlka rozkvitla a ožila.
Dokonca aj veci v kuchynke si robili, čo chceli. Keď pani kuchárka chcela deťom umyť hrnčeky, zrazu jej jeden hrnček vyskočil z umývačky. Hneď ho vrátila späť, ale než zavrela dvierka od umývačky, už zase vyskočil von. Poskakoval si po stole a pritom si vyspevoval: „Ja sa nerád umývam, a preto ti utekám. Chcem byť pekne špinavý a trochu aj lepkavý.“ „Ale no tak, hrnček, nerob a nevymýšľaj. Nehnevaj ma a pekne vlez do umývačky. Predsa nebudeš navždy špinavý. Nikto z teba nebude chcieť potom piť,“ dohovárala mu kuchárka po dobrom. Ale hrnček bol tvrdohlavý. Nechcel sa umývať, a už vôbec nie mydliť. A odskočil si to čo najďalej od umývačky a vody v nej. A tak to kuchárka vzdala. Nechcela sa s hrnčekom ani biť a ani hádať.
Ubehlo pár týždňov a pani kuchárka v škôlke zase po desiatej dávala do umývačky riad. Keď vtom počula také akési tiché fňukanie. Rozhliadala sa okolo, či sa náhodou niektoré z detí neschovalo do kuchyne a teraz tu neplače. Ale nikoho nevidela. Započúvala sa teda, odkiaľ ten slabý nárek vychádza. Vyzeralo to, že zo skrinky. Pomaly ju otvorila, pozerala dovnútra a dlho nemohla prísť na to, kto to fňuká. Až po chvíli v čiernom rohu skrinky videla ušmudlaný a špinavý hrnček. „Čo tam robíš? Prečo sa tam skrývaš?“ spýtala sa kuchárka. „Keď ma nikto nechce. Včera prišli do kuchyne deti vybrať si hrnčeky na pitie, a keď ma uvideli, tak ma odhodili a hovorili, že sa nehodím ani na to robiť malý kvetináč, nieto aby zo mňa niekto pil. A tak som sa schoval tu do rohu a nariekam,“ odpovedal hrnček.
„Hrnček, hrnček. A ty sa čuduješ? Veď si špinavý, ulepený a ani trochu nevoniaš. Tak poď. Neplač a vstávaj. Ešte sa to dá napraviť. Poriadne ťa umyjem a odmastím a potom ťa dám medzi ostatné hrnčeky a uvidíš, že si ťa niekto vyberie,“ vysvetľovala kuchárka a už brala hrnček z rohu skrinky. Keď vtom začal hrnček zase poskakovať a uskakovať, že do umývačky nechce, že to nemá rád. Potom si ale spomenul, čo hovorili deti. Mrzelo ho, že bol tak tvrdohlavý. A len kvôli tomu bol teraz úplne odstrčený.
Nakoniec dovolil pani kuchárke, aby ho umyla a vyleštila. Dokonca sa natáčal do všetkých strán, aby pani kuchárka nevynechala ani jeden špinavý kúsok na ňom. Potom dala hrnček pekne medzi ostatné. A keď prišli deti, tak bol hrnček úplne nervózny. Mal strach. Bál sa, že si ho žiadne dieťa nevyberie. Hrnčeky okolo neho mizli v rukách detí a on stále nič. Snažil sa stáť rovno a ukazovať sa v tom najlepšom svetle. Až zrazu počul detský hlások, ako hovorí: „Tu si. Konečne som ťa našiel. Už sa mi nikde neschovávaj, môj obľúbený hrnček.“
A potom hrnček cítil, ako si ho dieťa berie do svojej malej rúčky a pekne ho hladí a usmieva sa naň. Hrnček bol tak rád. Cítil sa tak dobre. Bol čistý a voňavý a ešte k tomu sa dozvedel, že niekomu chýbal. Už nikdy nebol tak sebecký a tvrdohlavý, že by trucoval a nechcel sa umývať. Vedel, že tým ublíži len sám sebe. Navyše bol šťastný, že to kuchárka s ním nevzdala. A že mu pomohla, dať sa do poriadku.
