Žili raz jeden tesár a jeho žena, ktorí túžili po dieťati. Každý deň sa za dieťa modlili, ale nikdy sa ho nedočkali. Za ich domom bola krásna záhrada s nádhernými kvetmi a rastlinami. Nikto sa do záhrady neodvážil vstúpiť, pretože patrila čarodejnici Gertrúde.
Jedného dňa tesárova žena ochorela a zatúžila po šaláte z lociky zo záhrady Gertrúdy. Tesár sa o svoju ženu bál a spýtal sa jej: „Čo mám pre teba urobiť, moja drahá žena?”
„Ach,“ odpovedala, „zomriem, ak nedostanem na jedenie trochu toho locikového šalátu, ktorý rastie na záhrade za naším domom.” Tesár svoju ženu miloval, a tak súhlasil, že pre ňu ukradne trochu toho šalátu.
Tú noc preliezol múr, vliezol do záhrady, utrhol hlávku šalátu a priniesol ju svojej žene. Jeho žena si urobila šalát a zjedla ho, ale veľmi jej chutil a chcela ho viac.
Tej noci tesár znovu vliezol do záhrady Getrúdy, ale tentokrát na neho čarodejnica čakala. Všimla si, že jej deň predtým zmizlo trochu šalátu, a chcela zlodeja chytiť.
„Ako sa opovažuješ liezť mi do záhrady ako zlodej a kradnúť mi šalát! Uvalím na teba kliatbu!” vyhrážala sa čarodejnica.
„Ach, prosím, buďte milosrdná. Moja žena videla vaše chutné šaláty a chcela si trochu z nich vziať,” prosil ju muž.
Potom čarodejnica povedala: „Môžeš si vziať toľko locikového šalátu, koľko chceš, ale len pod jednou podmienkou. Tvoja žena porodí dieťa a to dieťa mi musí dať. Budem sa oň starať ako matka.
Muž bol nešťastný, ale pretože sa čarodejnice bál, tak súhlasil. Keď prišiel čas, aby sa dieťa narodilo, objavila sa čarodejnica. Vzala im dieťa a nazvala ho Locika. Čarodejnica si Lociku odniesla so sebou.
Keď Locika vyrástla, bolo z nej najkrajšie dieťa na svete. Keď mala dvanásť rokov, čarodejnica ju zavrela do veže hlboko v lese. Táto veža nemala schody ani dvere, len malé okienko na vrchu. Vždy keď čarodejnica prichádzala alebo odchádzala, povedala:
„Locika, Locika! Spusti mi svoje vlasy!”
Locika mala krásne dlhé zlaté vlasy, a vždy keď čarodejnica zavolala, spustila svoje vlasy, aby sa po nich čarodejnica mohla vyšplhať.
Jedného dňa išiel kráľov syn lesom a počul ľúbezný spev. Bol prekvapený a chcel vedieť, kto tak krásne spieva. Bola to Locika. Sedela pri okne a spievala si. Kráľov syn sa s ňou chcel stretnúť, a tak hľadal dvere do veže, ale žiadne tam neboli.
A tak išiel smutný domov. Prišiel ďalší deň, a keď počúval Lociku, ako spieva, uvidel prichádzať čarodejnicu a počul ju hovoriť:
„Locika, Locika! Spusti mi svoje vlasy.”
Potom uvidel, ako Locika spustila svoje dlhé vlasy a ako čarodejnica vyliezla nahor. Princ bol šťastný a druhý deň išiel k veži a volal:
„Locika, Locika! Spusti mi svoje vlasy.
A ona spustila vlasy a kráľovský syn vyliezol hore do veže. Locika sa ho najprv bála, pretože nikdy predtým muža nevidela.
Princ k nej láskavo prehovoril a požiadal ju o ruku. Locika váhala, ale pretože nemala matku Gertrúdu veľmi rada, súhlasila, že si ho vezme.
Princ bol šťastný, ale Locika sa nemala ako dostať z veže, pretože tam neboli žiadne dvere. Princ jej sľúbil, že budúci večer prinesie dlhé lano, ona vylezie z veže a on ju odvezie na svojom koni.
Druhý deň, keď bola čarodejnica preč, prišiel princ s dlhým lanom, ako sľúbil, a zavolal:
„Locika, Locika! Spusti mi svoje vlasy.”
Tá teda vlasy spustila a kráľovský syn vyliezol hore. Pripevnil lano k oknu a urobil uzol, aby ich lano udržalo, keď budú zliezať dolu. Locika a princ potom vyliezli z veže, skôr ako sa čarodejnica vrátila. Princ vzal Lociku do svojho kráľovstva a žili spolu šťastne až do smrti.
