Bolo raz jedno dievčatko, ktoré sa volalo Ivanka. Nikdy neodvrávalo, chodilo vzorne upravené a čisté, len jedna vec bola na tom dievčatku veľmi škaredá. Ivanka totiž vyplazovala na všetkých ľudí jazyk.
Určite si hovoríte, že to deti občas robia a nemyslia to zle. Ale Ivanka vyplazovala jazyk na každého, koho stretla, stále a všade. Dokonca aj v škole počas vyučovania vyplazovala jazyk na pani učiteľku.
Mamička s oteckom z toho boli veľmi smutní. Ivanke vysvetľovali, že vyplazovať jazyk je neslušné, a že to nemá robiť. Ale mohli hovoriť zhora nadol, Ivanka si vyplazovala jazyk stále. Keď išli po prechode, vyplazila jazyk na vodičov, ktorí stáli pred prechodom. V obchode namiesto pozdravu vyplazila jazyk na predavačku. U lekára namiesto pozdravu vyplazila jazyk najprv na sestričku, potom aj na pani doktorku. A úplne najhoršie to bolo v škole. Na pani učiteľku vyplazovala jazyk ráno namiesto pozdravu a potom ešte mnohokrát počas vyučovania.
Ivanku z toho neustáleho vyplazovania však jazyka prekvapivo nebolel. Už ho mala natoľko trénovaný, že ho dokonca mala väčší a dlhší než ostatné deti v triede. Nikto si už ani nepamätal, ako to všetko začalo. Mamička si myslí, že Ivanka začala vyplazovať jazyk hneď, ako sa narodila. Otecko si zase myslí, že to všetko začalo až neskôr, keď Ivanka začala rozprávať. Namiesto prvých slov rovno vyplazovala jazyk. Jedno bolo isté. Akonáhle Ivanka vyplazila jazyk prvýkrát, už to robila stále. A úmyselne.
Mamička s oteckom dúfali, že z toho Ivanka časom vyrastie, keď si toho nebudú všímať. Ale to sa nestalo. Naopak, jej vyplazovanie jazyka sa začalo zhoršovať. Ivanka vyplazovala jazyk aj na zvieratá a ešte k tomu robila prstami dlhý nos.
„Takto to ďalej nejde, Ivanka,“ povedal raz otecko. „Jazyk sa na nikoho nevyplazuje. Navyše ho vyplazuješ tak často, že ti už z úst trčí skoro stále. Chceš vyzerať ako zadýchaný bernardín?“
„Figu borovú,“ povedala Ivanka a vyplazila na otecka jazyk. K tomu urobila dlhý nos.
„S mamičkou sme dnes pozvali k nám domov pána doktora Plajzáka, ten ťa z toho snáď vylieči.“
Ako otecko povedal, tak sa skutočne stalo. Popoludní prišiel za Ivankou domov pán doktor. Bol to vysoký a chudý muž, ktorému z úst visel dlhý jazyk. Siahal mu až po pás. Keď videl, ako na neho všetci udivene pozerajú, usmial sa a povedal:
„Húkate na môj jazyk? Od mala som ho plazil na ľudí. Takto mi z toho vyrástol.“
Potom si pán doktor Plajzák utrel vreckovkou ústa, pretože s vyplazeným jazykom sa veľmi nedajú prehĺtať sliny, a pozrel sa na Ivanku. Tá na neho ukážkovo vyplazila jazyk. Pán doktor prikývol a vybral si z lekárskej brašne rôzne nástroje. Najprv si Ivankin vyplazený jazyk prezrel zvláštnym svetielkom. Potom si vytiahol jazykový chytáčik, aby mohol Ivankin jazyk podržať natiahnutý. Druhou rukou vyčaroval pravítko a jazyk zmeral. Keď bol hotový, jazyk Ivanke zase pustil. Tá ho na neho zase vyplazila, ale pán doktor už niečo písal na kúsok papiera.
„Ak bude vaša Ivanka plaziť jazyk tak často, dopadne ako ja. Už teraz má jazyk o tri centimetre dlhší, než je normálne.“
„Dá sa to liečiť?“ pýtala sa mamička.
„Toto je neliečiteľný prípad. Jej jazyk časom vyrastie až na zem,“ povedal pán doktor Plajzák, zroloval si jazyk do náprsného vrecka svojej doktorskej haleny a odišiel.
Neskôr utiekli aj mamička s tatinkom, aby sa nemuseli pozerať, ako sa z ich dievčatka stáva uslintaný bernardýn s jazykom až na podlahu.
Ivanke to vôbec nevadilo, aspoň ju nikto nenabádal k slušnému správaniu a mohla si robiť, čo chcela. Ďalej vyplazovala jazyk na ľudí aj na zvieratá. Vyplazovala jazyk aj zo spánku. Vôbec jej nevadilo, že jej raz narastie a bude ho ťahať po zemi.
Preto si, milé deti, dvakrát dobre rozmyslite, ako sa budete k ostatným správať. Vyplazovanie jazyka je veľmi nevychované a škaredé, aby ste potom nedopadli ako tá nenapraviteľná Ivanka.
