Slniečko svietilo, bol krásny jarný deň. Včera pršalo a dnes slniečko vysušovalo kaluže z ciest. Po jednej z týchto ciest išla mačacia rodinka na prechádzku.
„Milé deti, držte sa pekne za sebou,“ vravela mama mačka. „Ja pôjdem prvá a otecko posledný, aby ste sa nám nestratili.“
Mamička mačka vyšla z brány po ceste ako prvá, za ňou sa batolili tri malé mačiatka a za nimi išiel…
„Mami,“ vypísklo jedno z mačiatok. „Otecko tu ale nie je.“
„Asi sa zdržal doma, Helenka,“ oslovila mamička najväčšie čierne mačiatko, „bež domov a zavolaj na neho.“
Helenka sa po krátkych nožičkách dostala k domu, nakukla do dvierok a volala: „Ocko, kde si?“
Ozvalo sa chrápanie z mačacieho peliešku. Helenka docupitala za zvukom. No iste. Otecko kocúr zostal v pelechu a zase v ňom zaspal. Ale Helenka vedela, ako na to. Skočila k nemu do peliešku a začala po ňom šliapať labkami.
„Čo sa deje? Asi som na chvíľku zaspal,“ mručal rozospatý ocko kocúr.
„Chichichi, vstávaj, ty spáč. Ideme na prechádzku,“ smiala sa Helenka a ťahala kocúra z pelieška.
Konečne boli všetci vonku. Mama mačka vyrazila po ceste prvá, za ňou išli tri mačiatka a za nimi išiel…
„Mami,“ vypísklo jedno z mačiatok. „Ocko tu zase nie je! Ocko sa stratil!“
„Kde môže byť?“ rozhliadala sa mamička mačka.
„Ja ho vidím,“ volalo biele mačiatko. „Rozpráva sa tam pri plote s tetou husou.“
„Dobehni pre neho, prosím ťa, Mišo,“ povedala mamička a čakala s ostatnými mačiatkami, až Mišo dobehne za ockom.
Mišo bol za chvíľu pri plote, ale do cesty sa mu postavila mláka. Tú preskočím, povedal si. Rozbehol sa, odrazil, chvíľu letel vzduchom a potom ŠPLUCH! Mišo pristál rovno v strede mláky. Čvachol tak silno, že postriekal vodou aj tetu husu, ktorá stála pri plote. Mišov biely kožúšok bol razom hnedý.
„Bé, už nie som čisto biely,“ plakal Mišo.
Otec kocúr bol pri ňom jedným skokom a vytiahol ho z mláky.
„Ty si kotrba, Mišo. Nie je ti zima?“
Mišo sa otriasol, až blato a voda z jeho chlpov lietali okolo.
„Nie, našťastie ma to nepremočilo. Pôjdeme ďalej na prechádzku?“ žobronil Mišo, pretože sa bál, aby kvôli jeho nechcenému kúpeľu v kaluži nešli domov.
„Pôjdeme ďalej do dediny.“
A tak mačičky pokračovali v ceste. Prvá išla mama mačka, za ňou čierna Helenka, za ňou kedysi biely Mišo, za ním najmenšie čierne mačiatko a za ním…
„Mami,“ vypísklo posledné z mačiatok. „Ocko tu zase nie je! Ocko sa stratil.“
„Kdeže zase je?“ divila sa mamička mačka a mohla si hlavu vykrútiť, aby ho niekde zahliadla.
Ale tatko kocúr nikde.
„Mamí, mamí, ja ho vidím,“ hlásilo najmenšie čierne mačiatko a ukazovalo hore do koruny vysokého stromu.
„Čo tam, u všetkých mačacích chlpov, robí?“ divila sa mamička.
„Ja pre neho pôjdem,“ ponúkalo sa ochotne mačiatko.
„Ale to nejde, Evelínka, si ešte príliš malá a nevieš vyliezť na taký vysoký strom.“
„Tatko, čo tam robíš?“ volala Evelínka pod stromom.
„Viděl som motýlika a chcel som ho chytiť, ale teraz ho nikde nevidím.“
„Jé, ten už je tu, sedí na kvietku,“ povedala Evelínka.
Vzápätí otec kocúr zoskočil zo stromu a hnal sa za motýľom. Ale motýľ na kocúra nečakal. Zatrepotal krídelkami a už bol preč.
„Myslím, že sme sa už prešli dosť. Pôjdeme domov,“ povedala mamička mačka. No, a šlo sa.
Prvá šla mama mačka, druhá šla čierna Helenka, tretí šiel biely Mišo, štvrtá šla čierna Evelínka a za ňou…
„Mami,“ volali všetky tri mačiatka, keď už stáli takmer pri dverách domova. „Ocko tu zase nie je. Ocko sa stratil!“
„Ale kdeže, deti,“ povedala mamička mačka a otvorila dvere.
Už na chodbe bolo počuť odfukovanie. A keď mačiatka trochu popobehli, našli ocka v peliešku, ako už spí.
„Ocko, čo tu robíš?“ pýtali sa mačiatka.
„Bol som z tej prechádzky taký unavený, že som vás predbehol, aby som bol prvý v peliešku,“ priznal kocúr, nechal k sebe naskákať mačiatka a mamu mačku, a potom sa už všetci stúlili na jednu kopu a sladko zaspali. To bola ale prechádzka!
