Sofinka bola dievčatko s obrovskou fantáziou. Kreslila všade – na papier, na krabice, dokonca aj na kamienky v záhrade. Jedného popoludnia objavila v starej zásuvke drevenú ceruzku so zlatou hviezdičkou na konci. Bola úhľadne zabalená v látkovom vrecku, akoby ju niekto chcel ukryť.
Sofinka ceruzku vyskúšala. Nakreslila malého vtáčika – a ten zrazu rozprestrel krídla a začal lietať po izbe. Dievčatko od radosti výskalo. Nakreslila kvety – a tie vyrástli z papiera, voňali a jemne sa hojdali, akoby nimi vial jarný vánok.
Celé dni skúšala, čo všetko dokáže nakresliť. Ale chcela sa pochváliť aj kamarátke Nine. Keď Ninka prišla na návštevu, Sofinka s pýchou nakreslila obrovského medveďa – myslela si, že bude mäkký ako plyšák.
Lenže medveď, ktorý vyskočil z papiera, bol skutočný, veľký a nechápal, prečo je v izbe. Hľadal les, cítil sa vystrašene a začal ryčať. Odhodil stoličku, búchal do skrine a prevrátil kresliaci stolík.
Ninka vykríkla a schovala sa za posteľ. Sofinka zostala stáť, ruky sa jej triasli. Ceruzka sa skotúľala pod skriňu – meniť kresby mohla len s ňou.
Dievčatko muselo konať. Spomenula si, že medvede milujú les a sladké maliny. Pretiahla sa pod skriňou, chytila ceruzku, otvorila veľký papier a začala kresliť – ale tentoraz s rozumom.
Nakreslila tichý les, zelené stromy, potôčik a najmä celé pole malinčia. Keď nakreslila poslednú čiaru, les ožil. Medveď pocítil vôňu domova, zaburácal radostne a vošiel dovnútra. O chvíľu sa kresba pomaly rozplynula, spolu s ním.
Ninka sa upokojila, no Sofinka ceruzku starostlivo schovala späť do vrecka. Vedela, že ju môže používať len vtedy, keď si je naozaj istá tým, čo robí.
