Janko a Samko boli súrodenci. Boli to veľmi zvedaví a hraví chlapci. No veru niekedy sa ako súrodenci nechovali. Bratia sa často doťovali a posmievali sa navzájom jeden druhému. Samko mal jedného kamoša a bol viac utiahnutejší, rád sa hral doma, kde sa sám hral s legom či s autíčkami. Janko bol ten odvážnejší.
Rád sa po vonku naháňal s kamarátmi, kde spolu vymýšľali rôzne šibalstvá. Chodili spolu aj do rovnakej triedy, do 4.B. V škole však spolu nedržali a každý mal svojich vlastných kamošov. Samko mal jedného kamoša, no Janko ich mal kopec, jeho najlepší kamoši boli však Filipko a Peťko.
Dnes bolo po vyučovaní pekné počasie a pani vychovávateľka zobrala deti z družiny von na dvor, aby sa zahrali i trošku na slniečku. Jar už bola v plnom prúde.
„Zahráme sa hru. Každé dieťa sa musí zamaskovať ako len vie.. či už využije veci ktoré mu rozdám, alebo využije veci z prírody. Je to len na vás. A my budeme hádať vašu masku!“ povedala pani učiteľka a položila pred detičky krabičku plnú látok, masiek, farieb, parochní, či klobúkov a všakovakých prevlekov. Veci však mohli detičky čerpať aj z okolia. Či už zo stromčekov, kríkov alebo z kvetín. Bolo to len na ich predstavivosti.
Anna si spravila z púpav čelenku, ktorú si vyložila na vlásky. Na seba si obliekla žlté tričko, ktoré bolo medzi kostýmami od pani učiteľky. Bola krásna kvetinka púpava. Kamošky Martinka a Julka si na hlavu položili fialové klobúky a na nos si nakreslili červené bodky. Boli klauni. Janko s jeho naj kamošmi Filipom a Peťom sa zamysleli za čo len pôjdu. Dali si na seba čierne čapice a cez tvár si nakreslili zelené čiarky..boli totiž drsní vojaci. Z dreva si dokonca vyrobili aj praky. A čo Jankov braček Samko? Ten dnes v škole nemal svojho najlepšieho kamatáta. Preto nevedel čo si dá na seba..kto by mu len poradil. Sám bol veľmi nesvoj. Pozrel sa do krabice plnej kostýmov a zamyslel sa čo len vymyslí.
„Detičky máte poslednú minútku a ideme hádať!“ povedala pani učiteľka. Samko rýchlo rozmýšľa no na nič nevedel prísť. Na hlavu si položil malý hrniec a do rúk chytil konáriky. Ešteže mal dnes na sebe biele tričko! Hral sa na snehuliaka!
„No takže hádame čo je Janko a jeho kamoši.“ Začala pani učiteľka a všetky detičky sa postavili do radu.
„Policajti!“ skríkla Martinka. Chlapci pokrútili hlavami a uškŕňali sa.
„Hmmmm tak vojaci!“ opravila ju Julka.
Chlapci prikývli. A takto detičky hádali všetkých svojich spolužiakov. A veru všetkých aj uhádli. Až prišiel rad na nesmelého Samka, ktorý stál nesmelo vzadu za spolužiakmi.
„To čo máš na sebe! Ty vyzeráš smiešne!“ povedali Jankovi kamoši Filip a Peťo a začali sa mu smiať a štuchať do neho. Samko smutne hľadel do zeme. Už-už ich išla pani učiteľka vyhrešiť, keď sa pred Samka postavil jeho braček Janko. „Hej nerobte mu zle!“ postavil sa zrazu pred Samka jeho braček a zastal si ho pred jeho kamarátmi. Nebude mu nik robiť zle! „Počkať veď aj ty sa mu posmievaš!“ doberali si ho Filip a Peťo.
„Ale ja môžem, je to môj brať! A nikto iný sa mu nebude smiať! A má skvelý prevlek je predsa snehuliak!“ usmial sa na Samka braček Janko a objal ho. Pani učiteľka bola dojatá. Po dlhej dobe videla súrodencov si skutočne rozumieť. Všetci začali tlieskať. A bolo po súťaži masiek.
„Super ! Všetko ste uhádli! A teraz sa môžete naháňať!“ povedala pani učiteľka. Detičky sa nielenže zahrali na masky, ale súrodenci Samko a Janko objavili aj niečo, čo dlho hľadali…svoje vlastné súrodenecké priateľstvo. Filipko a Peťko sa Samkovi ospravedlnili a všetci sa začali spolu naháňať. Janko a Samko sa už viac nehádali. Vždy pri sebe stáli. Boli predsa bratia a tak to malo byť.
