Na brehu ligotavého mora žil ujo rybár v malom domčeku so svojou rodinou. Každý deň ráno skoro vstával a chodil na šíre more chytať ryby. Niekedy si domov odnášal kopec rýb, inokedy ryby vypustil a niekedy neulovil vôbec nič. Vždy keď sa rybár na večer vracal domov, posadil sa pred dom a šil rybársku sieť, buď opravoval tú starú alebo šil novú.
Rybár ani len netušil, že vždy keď prišiel na mólo chytať rybky, vždy tajne z pláže sledovala malá korytnačka Mia. Bola to morská korytnačka, ktorá žila v mori, avšak bola iná ako ostatné korytnačky, Mia milovala ľudí a bola veľmi zvedavá. Vždy ich obdivovala akí sú šikovní, ako dokážu urobiť kopec rôznych vecí. Sledovala ich sa kúpať, opaľovať či sa hrať na pláži. Najviac však obdivovala uja rybára. Ten rybky, ktoré chytil väčšinou do mora vždy pustil, len zopár krát si ich zobral aj so sebou domov. Najviac sa jej však páčilo ho sledovať ako si tká svoju sieť. A preto si povedala, že aj ona sa naučí tkať rybársku sieť a stane sa veľkou rybárkou.
Podišla vždy bližšie a bližšie k rybárovi, aby videla ako sa to robí. „Aha! Takže takto!“ zvolala Mia veselo. „Takže šup sem, potom znova šup tam tou zvláštnou vecou, ktorou to ujo rybár tká.“ opakovala si to Mia dookola, aby to nezabudla. Rybár bol veľmi šikovný a vždy svoju sieť utkal správne.
A zrazu z ničoho nič, z oblohy priletela obrovská biela čajka a korytnačku Miu uchmatla do svojho zobáka! Mia kričala ako len vládala: „Pomóc, pomôžte mi niekto prosiiiiím.“ volala o pomoc malá korytnačka. Bála sa, že ju nik nebude počuť.
Od strachu začala pohybovať svojimi malými nožičkami ako o život a zrazu ju čajka pustila. Veru, asi sa jej zľakla, veď aj svoj pancierik má riadne tvrdý a dobre sa ho čajke nedržalo.
Mia padala a padala ako hviezda z oblohy alebo lístie na jeseň so stromov. Tak, a už je so mnou koniec, hovorila si v hlave malá korytnačka a do očiek sa jej nahrnuli slzy. Avšak mala šťastie. Malá korytnačka dopadla úplne hladko, zachytila ju totiž rybárska sieť uja rybára, ktorého rada pozorovala ako tkal svoje siete. Keď si rybár všimol koho “ulovil“ pomohol korytnačke vyslobodiť sa z jeho siete. Pohladkal ju po šupinatom zelenom pancieri, aby sa upokojila a pritom jej spieval pesničku: „Ja som malý rybárik …“ Mia sa ukľudnila, bola rada, že ju ujo rybár zachránil.
A nie len to! Mia a ujo rybár sa stali kamaráti. Mia ho chodievala sledovať ako tká svoje siete, už sa veru schovávať nemusela. Od toho dňa sa rybár a korytnačka Mia stali nerozlučná dvojica, ktorá spolu nielen tkala rybárske siete, ale často sa spolu vydali na more loviť rybičky či si Mia zaplávala a ujo rybár plával s ňou. Veľakrát sa Mia vydala do mora na výpravu, no ujo rybár vždy vedel, že sa jeho kamoška zastaví na návštevu. Je zvláštne ako sa tak zvláštne, no jedinečné zvieratko a človek stali skutočnými kamarátmi, no veru nemožné to nie je, a možno sa to nedeje len v rozprávkach, ale skutočne sa niekde ujo rybár kamaráti s korytnačkou Miou, všetko je len o tom čomu veríme.
