Kedysi dávno sa po šírom mori plavil pirát Čierna brada. Jeho meno ho skutočne vystihovalo – mal oči čierne a bradu dlhú a tmavú ako nočná obloha. Nebol však hrozivý ako ostatní piráti. Tento pirát bol milý, no nemal žiadnych priateľov, žiadnu posádku. Mal len svoju starú veľkú loď a svojho malého papagája Bruna.
Pirát sa dlhé roky plavil vodami dúfajúc, že konečne natrafí na tajný poklad, schovaný v stroskotanej lodi s názvom „Perla“. Táto loď skrývala poklad, po ktorom vždy túžil. Tento poklad bol však na neznámom mieste. Každý pirát v okolí sa loď Perlu pokúšal nájsť, no neúspešne.
Poklad sa mal totiž schovávať pod tajomným útesom, plným hrozivých skál a zlého počasia. Aspoň toľko o ňom piráti vedeli.
Pirát Čierna brada preskúmal každý nebezpečný útes, nad ktorým udierali blesky či boli nebezpečné skaly, no nikdy nič nenašiel.
Jedného dňa, ako sa tak plavil pirát Čierna brada a v jednej ruke zvieral kormidlo a v druhej kompas, jeho papagáj Bruno zakričal:
„Skaly! Skaly! Nad ktorými sú čierne oblaky!“ zvolal papagáj nedočkavo.
Piráta sa rozžiarili oči.
„Naviguj ma, kamarát môj!“ zvolal pirát a nasledoval svojho papagája, ktorý ho zo vzduchu nasmeroval pred tmavé mraky.
Stará drevená loď sa zrazu celá začala triasť a čierne plachty viali zo strany na stranu, keď sa nad nimi objavili mračná. Pirát dostal strach, počasie bolo skutočne hrozivé. No akési tmavé mraky ho predsa nemohli vystrašiť.
Dlhé roky čakal práve na túto chvíľu. Iný pirát by sa otočil, no on nie. Pokračoval, a tak sa plavili ďalej, aj cez čierne mračná. Síce sa ich loď celá triasla a voda na nich špliechala z každej strany, no Bruno ani pirát Čierna brada sa nevzdávali.
Papagáj pristál pirátovi na rameno a vystrašene prehovoril:
„Už sme blízko,“ odvetil.
Plavili sa, no nič nevideli. Pirát pevne zvieral kormidlo, i keď sa bál. Musí to dokázať, musí nájsť tajomný poklad.
Oblaky pohltili všetko do tmavého dymu a z oblohy sa na nich valili kvapky dažďa.
Keď prešli cez hrozivé tmavé oblaky, zrazu sa všetko rozjasnilo. Obaja si vydýchli, keď pred nimi stál skalnatý útes a slnko im svietilo rovno do očí.
Pirát sa nahol cez koráb svojej lode a uvidel to, na čo tak dlho čakal.
Hlboko v oceáne uvideli tmavý tvar starého vraku lode.
Pirát Čierna brada neváhal. Uviazal si okolo seba lano, ktoré pripevnil na loď a na seba a skočil do vody.
Plával dole, tak rýchlo ako len vedel. Okolo neho sa premávali krásne rybky a vlniace sa morské riasy.
Nakoniec sa dostal k potopenej lodi.
Uľavilo sa mu, keď na vraku starej lode uvidel nápis „Perla“.
Vplával do vnútra vraku a vnútri zbadal veľkú drevenú truhlicu pokrytú pieskom. Z celej sily ju otvoril.
Uvidel to, s čím však nerátal. V truhlici neležalo zlato. Bola prázdna, teda takmer. Ležal v nej len malý medailón. Nebol zlatý, ba ani strieborný. Bol to úplne obyčajný náhrdelník.
Pirát vyplával naspäť na hladinu a s pomocou lana sa vyškriabal späť na svoju loď.
„Poklad tam veru nebol. Nebudeme bohatí ani nebudeme mať novú loď,“ odvetil pirát svojmu papagájovi, ktorý ho nedočkavo na lodi čakal.
„Máme však za sebou dobrodružstvo, ktoré nás doviedlo až sem,“ odvetil hrdo pirát.
Čierna brada ukázal svojmu kamošovi Brunovi jediný poklad, ktorý našiel. Bol to medailón.
„Síce nemáme zlato, ale dokázali sme to, loď sme objavili a stálo nás to kopec síl!“ zachichotal sa papagáj.
A tak si pirát nasadil náhrdelník na krk. Smútok ho začal prechádzať. Síce nenašiel zlato, no dostal sa k vraku lode, po ktorej celý život túžil. Dokázal ju preskúmať aj vidieť na vlastné oči.
A tak sa pirát Čierna brada a jeho verný priateľ, papagáj Bruno, vydali za ďalším dobrodružstvom, ktoré ich v moriach čaká. Možno skutočne jedného dňa natrafia na poklad.
