Kde bolo, tam bolo, v mrazivom srdci Aljašky, kde snehové vločky tancujú vo vetre a každý deň nás šteklia po tvári, žil jeden malý ľadový medveď menom Nanuk. Bol to malý medvedík, ktorý bol oveľa menší než ostatné ľadové medvede. Bol však samotár a veľa kamarátov nemal.
Ostatné zvieratká ako tučniaky sa ho báli a veľké ľadové medvede sa mu smiali a vyhýbali, pretože bol menší než oni. Bol menší než ostatné veľké medvede a rozlišovalo ho od nich aj niečo iné.
Ostatné medvede ľúbili papať hlavne morské vtáky či loviť tulene alebo mrože. No malý Nanuk miloval ryby. Veľké ryby, malé ryby, akékoľvek rybičky.
Vždy si v plytkej vode, ktorá sa objavila pri ľadovcoch, dokázal nejakú rybku uloviť, plávanie mu však veru moc nešlo.
V jedno skoré ráno ho z jeho domčeka, ktorý si postavil – iglu, vyhnalo hlasné škvŕkanie v brušku. Nanuk vyskočil na nožičky, ponaťahoval si laby, oprášil si svoj biely kožuch a vyšiel z domčeka.
Slnečné lúče osvetľovali zamrznutú krajinu, ktorej sneh sa v ich žiari krásne ligotal. Nanuk sa prechádzal po krajine hľadajúc vodu.
Nie vždy sa mu to veru podarilo, lebo ľadovce sa často hýbali. Rybičky však miloval najviac a nerád by lovil nejakého vtáka či dokonca veľkých mrožov alebo tuleňov. Nanuk bol malý a mal z nich strach, radšej sa im vyhýbal.
Ako sa tak túlal po svojej zamrznutej krajine, objavil malú dieru medzi ľadovými plátmi.
„Otvorená voda! Konečne po toľkých dňoch!“ zvolal šťastne medvedík. Nanuk bez váhania ponoril hlavu do ľadovej vody.
Behom chvíľky zbadal striebristú rybu prelietajúcu tmou. Jedným rýchlym pohybom laby ju zachytil. Rýchlo sa vynoril späť.
Medvedík vyliezol späť na ľad a striasol si vodu zo srsti. Práve keď sa chystal zahryznúť do chutnej rybičky, čosi sa stalo.
Ľad sa rýchlo pohol a oddelil sa od pevniny. Jeho domov – zasnežené kopce, zamrznutá krajina a jeho iglu – sa rýchlo vzďaľovali. Nanuk sa vznášal na tenkej vrstve ľadu, sám, len s rybičkou v rukách.
„Čo si teraz počnem?“ plakal vystrašený medvedík, veď jeho domov sa stále vzďaľoval a on ani poriadne nevie plávať, nikdy sa to nenaučil.
Z plakania ho čosi vyrušilo – akési špliechanie vody. Zvedavo sa rozhliadol okolo seba, no videl len ligotajúcu sa vodu, ľadovce plávajúce na mori a vzdialený domov.
Na ľad sa zrazu k nemu vyškriabala malá trojčlenná rodinka tučniakov.
„Čo sa ti stalo, prečo tak plačeš?“ spýtali sa prekvapené tučniaky. Nanuk bol v šoku. Vždy sa ho tučniaky báli, nikdy žiadnych kamarátov nemal.
„Zostal som na tomto ľade a neviem sa dostať domov,“ odvetil smutne Nanuk a ukázal na svoj domov, ktorý sa stále vzďaľoval.
„A čo keby sme ti pomohli?“ spýtali sa tučniaky medvedíka. Nebáli sa ho.
Nanuk neveril tomu, čo počuje, jemu chce skutočne niekto pomôcť? Ako to, že sa ho neboja?
„Áno, prosím!“ zvolal smutne.
Tučniaky neváhali, skočili späť do vody, zapreli sa do kúsku ľadu, na ktorom malý Nanuk sedel, a plávali a plávali, ťahajúc ľadovec pred sebou.
A skutočne sa im to podarilo! Malého medvedíka jeho záchranci – tučniaky – dopravili až na breh. Nanuk vyskočil z ľadovca rýchlo na pevninu, zvierajúc v rukách rybičku.
Tučniaky, vysilené z plávania a tlačenia ľadovca, vyskočili za ním na breh.
„Ďakujem vám za záchranu!“ odvetil Nanuk a položil pred nich to jediné, čo mal – svoju ulovenú večeru, rybičku.
Tučniaky sa zasmiali a odvetili:
„My máme vo vode kopec rybičiek, pomohli sme ti preto, že si to potreboval, nie za to, aby sme niečo od teba dostali.“
Ponorili sa späť do vody a o malú chvíľu vyšli späť aj s plným zobáčikom ďalších rybičiek.
A tak si spolu malý Nanuk s novými kamošmi tučniakmi vychutnal skvelú večeru.
V ten večer nezískal len množstvo chutných rybičiek, ale hlavne nových priateľov, ktorí sa mu nesmiali a ktorí ho pravidelne chodili navštevovať a ešte ho aj naučili plávať!
