Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna mačka. A tej mačke sa jednej letnej noci narodili tri malé mačiatka. Jedno dostalo meno Miško, to bolo hnedé s bielym chvostíkom, druhému dala mama meno Belo, ten bol celý biely, a posledný bol Fliačik.
Fliačik bol zo svojich súrodencov najmenší, no napriek tomu najrozkošnejší. Bolo to biele mačiatko s hnedými fliačikmi. Mamička sa o mačiatka podstivo starala a kŕmila ich.
Ubehol nejaký čas a mamička vzala jedného slnečného dňa svoje malé mačiatka k potoku. Že si ich poumýva, a potom sa budú vyhrievať na slniečku. Mačiatka sa celú cestu mamičky na všeličo vypytovali, keďže v lese ešte nikdy neboli. Keď už boli pri rieke, tak sa zrazu spoza kríkov rozbehol na nich veľký pes. Mal obrovské tesáky a mamička zakričala: „Utekajte, mačiatka! Ten pes nás môže roztrhať na márne kusy!“
Mačiatka sa rozbehli, len náš Fliačik sa potkol o konárik, skotúľal sa do kríkov, kde od strachu ostal schovaný pred veľkým psom. Keď už nepočul štekať, a ani ho nevidel, tak vyliezol z kríkov a rozhliadol sa, kde je jeho mamička a bratia. Avšak nikde v šírej diaľke svoju rodinu nevidel. „Mamička, kde si?!“ zakričalo tenkým tichým hláskom malé mačiatko a smutne sa pobralo cestičkou, že hádam svoju mamičku nájde.
Vystrašený Fliačik, že tu niekde v pustom lese zomrie od hladu, zrazu zahliadol prichádzať nejaké zviera v sivom kožuchu. Nevedel, či mu chce ublížiť, no vlk sa prihovoril Fliačikovi: „Ahoj, mačiatko. A čo ty také samo v strede lesa?“ „A ty si čo zač?“ opýtal sa Fliačik. „Ja som vlk,“ povedal hrdo. „A nechceš ma zjesť, však? Ja som sa stratil a neviem nájsť svoju mamičku a bratov,“ riekol Fliačik a vlk už v hlave kutil plán, ako nášho Fliačika naláka k sebe a zožerie ho. „Ale nie, nezjem ťa. Ja nejem mačky, tie nemajú dobré mäso pre vlka. Poď ku mne domov, aspoň si oddýchneš a mamka ťa dovtedy isto aj nájde,“ presvedčil vlk Fliačika, ktorý si myslel, že vlk mu pomôže, a tak ho nasledoval.
Náš príbeh by nedopadol dobre, keďže Fliačik bol malý a hlúpy a vlk vypočítavý, avšak našťastie si ich všimol jeleň. „Hej vlk, kam vedieš to mača? Že ty si naňho brúsiš zuby?“ spytoval sa prísne jeleň. „Ale nie, ja len pomáham mačiatku nájsť mamu,“ riekol vlk nevinne, no jeleň mu i tak neveril. „Ja ti neverím, ty starý, vybabraný vlk. Ja sa o mačiatko postarám,“ vzal si jeleň Fliačika na chrbát a spolu kráčali lesom.
„Mačiatko, nabudúce never len tak niekomu. Vlk ťa chcel len obabrať a keby ťa nenájdem, tak by ťa doma zožral,“ poučoval Fliačika jeleň. „Ja som nevedel. Som v lese prvýkrát a stratil som sa mamičke, keď sme boli pri potoku a naháňal nás tam veľký pes,“ povedal Fliačik a jeleň len chápavo prikývol. „Tak pôjdeme späť k potoku. Možno ťa tam mamička zháňa a je to neďaleko.“ Jeleň vzal Fliačika k potoku, kde naozaj bola jeho mamička a hľadala svoje malé mačiatko. Fliačik sa vďaka jeleňovi dostal šťastne k mamičke a už sa jej nikdy v lese nestratil.
