Bolo raz jedno veselé dievčatko, ktoré sa volalo Kristínka. Nemalo však žiadnych súrodencov, mamka s ockom boli často v práci a po škole sa nemala akosi s kým hrávať. Aj to poobedie, v ktorom sa náš príbeh odohráva, sa Kristínke skončila škola a ona sa vybrala na prechádzku s jej kamarátom Adamom.
Bol to jej najlepší kamarát, s ktorým mali za sebou veľa dobrodružstiev. Buď chodievali na ihrisko, alebo sa vybrali na bicykli do parku, alebo ju Adam zobral k sebe domov, kde sa hrali s jeho hračkami. Dnes však deti po ceste domov zbadali čosi nevídané. Ako kráčali po chodníku, tak si všimli túlať sa tam malé šteniatko. Keď sa deti k nemu približovali, tak sa šteniatko rozbehlo k nohám dievčatka.
„Aké si prekrásne. A kde ty máš domov?“ spytovala sa Kristínka a smiala sa, keď jej šteniatko oblízlo líčko. Deti sa teda rozhodli, že sa pôjdu popýtať po okolí, či šteniatko niekomu patrí. Zaklopali na dvere hneď toho najbližšieho domu, kde býval starší, no veľmi milý pán. „Dobrý deň. Našli sme neďaleko sa túlať toto šteniatko. Nepatrí náhodou vám?“ opýtala sa Kristínka. „Nepatrí, dievčatko, a ani si nemyslím, že je niekoho. Potuluje sa tu pár dní, no asi ho nikto nezháňal,“ pousmial sa smutne pán a Kristínku s Adamom napadol jediný nápad.
Šteniatko nemohlo predsa ostať hladné, a tak sa Adam a Kristínka rozhodli, že pomôžu šteniatku nájsť jeho nový domov. „Vieš o niekom, kto by psíka mohol chcieť?“ opýtala sa Kristínka Adama. „No, moja suseda je vlastne celkom sama a syn ju často nenavštevuje. Možno by sme sa mohli opýtať jej,“ napadlo Adamovi, a tak sa vybrali k jeho susedke. Zazvonili na dvere jej domu a počkali, kým otvorila. „Dobrý deň, teta. Prišiel som aj s mojou kamarátkou, pretože sme našli toto šteniatko. Chceli sme sa opýtať, či by ste ho nechceli domov. Niekto ho vyhodil a teraz ostal chúďa na ulici,“ vysvetlil Adam a šteniatko párkrát zabrechalo na Kristínkinich rukách.
„Je to naozaj krásne šteniatko, no ja by som sa oňho nedokázala postarať. Potrebuje veľa pozornosti a pohybu. Ja som už stará a chorľavá. No pán na konci ulice v modrom dome mal kedysi psíka, možno by ho chcel,“ riekla pani a naše deti sa teda vybrali ďalej hľadať nový domov pre šteniatko. Na konci ulice našli modrý dom, o ktorom Adamova suseda hovorila. Opäť slušne zazvonili a čakali na pána, ktorý v dome býval.
Keď otvoril, tak mu deti opäť vyrozprávali príbeh o tom, ako našli šteniatko a ono teraz nemá kde ostať. „Veru, ja som mal za život už troch psov. Avšak potom, čo mi posledný odišiel na veky, tak som si povedal, že už ďalšie zviera nechcem,“ povedal ujo a deti sa smutne pobrali preč. Ešte prešli niekoľko domov a parkov, no už sa začínalo stmievať a ešte stále nemali domov pre šteniatko.
„A čo ty, Kristínka? Nechceš si ho vziať ty? Vyzerá, že si ťa obľúbilo a tebe by bolo veselšie,“ riekol Adam, keď už deťom dochádzali sily. „Bola by som šťastná, veď je tak zlatučké. Aj ocko chcel psíka, ale mamka nám to nechcela dovoliť. Vraj jej len poničí všetky topánky a kvety na záhrade,“ riekla Kristínka smutne a Adam ju povzbudil. „Aj tak na noc by nemalo byť na ulici. Možno sa vám zapáči a necháte si ho,“ navrhol Adam a Kristínka napokon súhlasila.
A čuduj sa svetu, Adam mal pravdu. Keď Kristínka doniesla psíka domov, tak s ockom sa hneď začali so psíkom hrať. A keď to mamička uvidela, tak im dovolila si psíka nechať. Kristínka ho pomenovala Bobík a od toho večera ju čakalo s Bobíkom veľa dobrodružstiev.
