Bol prekrásny slnečný deň a líška Siska sa vybrala do lesa na prechádzku. Veru i dnes sa asi chystala kohosi okabátiť. Ako tak kráčala, tak začala byť akási hladná. Myslela, že keď sa trocha napije z potôčika, tak jej to zaženie hlad, no márne. Siska teda išla ďalej, aj si pooberala nejaké maliny z kríkov, no to jej žalúdok nadlho nenasýtilo. Napokon došla až na lúku, kde bola prekrásna jabloň, na ktorej rástli šťavnaté, červené jabĺčka.
Hľadela na ten strom, ako by si jedno jabĺčko dala, no rástli privysoko a spadnuté jablká okolo boli už pohnité. A tak si ľahla pod strom a čakala, kto pôjde okolo, aby získala tie pekné jabĺčka. Ubehol nejaký čas, keď okolo prechádzal medveď. „Ahoj medveď, aký to krásny deň. A pozri, čo som našla. Aké chutné jabĺčka. Už som ich pár požrala. Aj ty by si mal ochutnať,“ riekla a medveď si obzrel strom.
„No veru, za pokus nedám nič. Keď ti tak chutili,“ riekol medveď a ako liezol na strom, tak ním zatriasol a jablká padali jedna radosť. Prefíkaná líška všetky pochytala, a kým medveď zliezol zo stromu, tak utiekla a skryla sa za skaliskami, kde všetky jablká požrala. Aj ju potom brucho bolelo, no naozaj také chutné jablká ešte nejedla.
Keď už medveď odišiel a prestal hľadať líšku, ktorá mu utiekla, tak sa líška pobrala domov. Tam si s plným bruchom ľahla a spala až do druhého dňa. Zobudila sa až okolo obeda a opäť sa jej zachcelo tých dobrých jabĺk, ktoré včera na lúke našla. Bála sa, či tam opäť nebude medveď a nebude chcieť pomstu, no napokon sa rozhodla, že predsa tam pôjde skúsiť šťastie.
Došla na lúku, medveďa nikde, no zistila čosi iné. Skoro všetky jablká včera už požrala, nejaké poničila nočná búrka a na strome už ostalo visieť len posledné jablko. No jej sa zatúžilo i tak po tom jednom jablku, ktoré ostalo na strome. No koho nahovorí, aby jej pomohol? Koho zase okabáti? I tu si cupital zajac veselo smerom na neďaleké pole. „Ahoj zajac, pozri aké prekrásne jablko. Červené, šťavnaté. Našla som ho prvá, no ja sa k nemu dostať neviem. Nevyliezol by si na strom? Potom by sme sa oň podelili?“ snažila sa ho prehovoriť líška.
Zajac však nebol hlúpy a riekol: „Toto ti mám veriť? Vari som osprostel? Určite mi to jablko zožerieš a nič mi nenecháš.“ „Ale zajačik, ty neveríš líštičke Siske? Ja chcem byť tvoja kamarátka. Riekni, čo mám urobiť, aby si mi veril?“ spytovala sa líška a zajac sa poškrabal za uchom. „Pomôžeš mi nazbierať mrkvu na poli, kde sa chystám. Ak mi pomôžeš, tak po ceste to jablko zo stromu odtrhnem,“ povedal zajac. Líške sa nechcelo, no povedala si, že medveďa už okabátila a zajac sa len tak nedá.
Líška teda išla so zajacom až na pole, kde mu pomohla nazbierať toľko mrkvy, čo zajac uniesol v batôžku na chrbte. „Dobre teda, líška, ty si pomohla mne, ja pomôžem tebe,“ riekol zajac a s líškou sa vrátili k stromu. Zajac však už vykul plán na líšku. Vyliezol na strom a ako líška čakala na jablko, tak jej ho hodil rovno do hlavy. Líšku omráčilo a zajac neváhal ani sekundu. Šikovne zoskočil zo stromu, schmatol jablko a skackal preč. „Aj tak by si sa nepodelila ty líška lakomá. Medveď mi o tebe hovoril,“ kričal zajac na odchode a líška ostala hladná. Veru, keby medveďa neokabátila a nepožrala všetko naraz, tak by neostala hladná a mala by aj kamarátov.
