Bol upršaný deň a vonku bola strašná búrka. Malý Peťko sa veľmi búrky bál, ale mamička mu vždy povedala, že ak sa nebude báť, tak po búrke vyjde slniečko a ním prekrásna farebná dúha.
Avšak dnes Peťko očakával na oblohe farebnú dúhu, no čo sa nestalo. Keď vyšlo slniečko, tak sa objavila dúha, no tá nebola tak krásna farebná, ako zvyčajne. Bola čiernobiela. Peťko sa začudoval a smutný vybehol von, aby zistil, čo sa stalo a prečo dnešná dúha nemá farby.
Ako tak vybehol do záhrady, tak sa pred ním zjavil malý škriatok.
,,A ty si čo zač? To ty si čosi spravil s tou prekrásnou dúhou?” opýtal sa Peťko a škriatok sa smutne poškrabal za uchom.
,,Som Farebníček a starám sa o dúhu, a tak prinášam aj farby svetu. No dnes niekto vylial vedro s farbami dúhy. Rýchlo musím nájsť všetky farby, ktoré na dúhu patria, lebo ak sa tak nestane, kým dúha zmizne, tak zmiznú aj všetky farby sveta,” povedal smutne škriatok a Peťko sa vyľakal. To by bola katastrofa, keby ostal celý svet čiernobiely. Ako zo starého filmu!
,,To nesmieme dopustiť. Ja ti pomôžem! Dones vedierko a my farby nazbierame,” riekol Peťko a Farebníček ho poslúchol.
Keď bol naspäť s prázdnym vedierkom, tak sa ho Peťko opýtal:
,,A aké farby potrebujeme?”
,,Červenú, oranžovú, žltú, zelenú, modrú a fialovú,” povedal škriatok a Peťko začal premýšľať.
,,Červená… jahody sú predsa červené! A na záhrade je ich kopa,” riekol Peťko a už utekal odtrhnúť krásnu, červenú jahodu a hodil ju Farebníčkovi do vedierka.
,,Žltá… to budú predsa púpavy,” spomenul si Peťko a odtrhol púpavu, ktorá rástla popri strome.
,,Oranžová. Tak to bude ťažké. Ale predsa oranžový je pomaranč a jeden mi ostal v školskej taške,” a už utekal Peťko do svojej izbičky pre pomaranč.
Keď sa s ním vrátil, tak už im chýbalo iba pár farieb.
,,Na zelenú nám postačí aj toto,” odtrhol Farebníček steblo trávy a vložil ho do vedierka.
,,Fialová. Možno strasiem nejakú slivku zo stromu,” riekol Peťko, no nemusel sa ani pokúšať. Po daždi a silnom vetre ich bolo na zemi popadaných dosť. Vzal dve a jednu hneď ochutnal. Tá bola lahodná!
,,Už iba poslednú,” riekol Peťko a Farebníček ukázal na lupienky modrého kvetu, ktorý mala jeho mamka v záhrade.
,,Hádam sa maminka nepohnevá,” riekol a vzal lupienok kvetu.
,,Ďakujem, Peťko,” riekol škriatok a uklonil sa pred Peťkom.
,,Hlavne utekaj, kým dúha nezmizne,” povedal Peťko a Farebníček ho poslúchol.
Peťko sledoval zo záhrady, ako sa zase dúhe pomaly navracajú farby jedna za druhou.
Ešte nikdy sa tak netešil z farebnej dúhy, ako dnes, keď ju vytváral on.
