Bol krásny horúci letný deň, keď sa Janko spolu s rodičmi vybral na svoj prvý výlet k moru. Pred nimi sa rozprestierala nekonečne modrá plocha oceánu, trblietajúca sa na slnku ako zrkadlo. Janko mal len sedem rokov, no jeho zvedavosť by zaplnila celú knižnicu.
Keď mu mama natrela chrbát opaľovacím krémom a otec postavil slnečník, Janko sa už ponáhľal k vode, bosými nohami rozkopávajúc piesok.
„Nechoď ďaleko!“ volala mama, no jej hlas sa strácal v hukote vĺn.
Janko prechádzal po pláži, až narazil na malú zátoku, kde sa nikto nepohyboval okrem čajok. Medzi mušľami a kúskami naplaveného dreva si všimol tri mušle – každá inej farby. Jedna žiarila ako zlato, druhá bola modrá ako lagúna a tretia fialová ako večerná obloha.
Zvedavo si kľakol a natiahol ruku. Keď sa dotkol zlatej mušle, zablyslo sa a tichý šepot mu zašepkal: „Kto nájde tri mušle, tri priania má…“
Jankovi sa rozžiarili oči. Priania! Prvé, čo ho napadlo, bolo: „Chcel by som obrovský hrad z piesku, taký, do ktorého môžem vojsť!“
Zrazu sa piesok pred ním začal dvíhať, ako by ho formovala neviditeľná ruka. Do minúty stál pred Jankom nádherný pieskový zámok s vežami, schodiskami aj vodnou priekopou.
„To je úžasné!“ zvolal a bežal dovnútra. Vnútri bolo chladno a svetlo zároveň, a v každej miestnosti stáli pieskové sochy zvierat, ktoré Janko miloval – lev, slon aj obrovská žaba.
Zrazu si však uvedomil, že zámok sa pomaly rozpadá. Piesok sa mu sypal spod nôh. „Musím von!“ zakričal a vybehol práve včas, kým sa zámok nezrútil ako bublina.
Znovu sa pozrel na mušle – zostali už len dve.
„Musím si priať niečo múdrejšie,“ zamyslel sa. „Chcem vedieť hovoriť so zvieratami.“
Modrá mušľa zažiarila a Janko hneď počul hlas: „Takže už nás konečne rozumieš?“
Otočil sa a zbadal čajku, ktorá ho pozorovala s naklonenou hlavou.
„Ty… ty rozprávaš?“ spýtal sa prekvapene.
„Samozrejme. Ale ľudia nás väčšinou nepočúvajú. Chceš vedieť, čo sa skrýva na dne oceánu?“ usmiala sa čajka – ak sa vôbec čajky môžu usmievať – a mávla krídlom smerom k moru.
Nasledovali ju delfíny, korytnačka a dokonca aj starý krab, ktorý rozprával o potopených lodiach a pokladoch. Janko sa cítil ako v rozprávke.
Keď sa vrátil k mušliam, zostala už len tá fialová. Premýšľal, čo si priať. Poklad? Nové hračky?
Potom sa pozrel na čajku, ktorá sa naňho priateľsky dívala, a povedal: „Chcem, aby som si tento deň pamätal navždy.“
Mušľa sa zaleskla a Janko pocítil, ako sa mu do srdca vkráda teplo. Vedel, že čarovný deň mu zostane v pamäti nielen kvôli prianiam, ale kvôli tomu, čo prežil, čo spoznal a čo si uvedomil.
Keď sa vrátil k rodičom, mal úsmev od ucha k uchu.
„Dobre si sa zabavil?“ spýtala sa mama.
„Veľmi,“ odpovedal Janko a zovrel v dlani tri obyčajné mušle. Len on vedel, že v ten deň boli čarovné.
