Ďaleko odtiaľto v jednej africkej krajine žilo niekoľko zvierat. Všetci žili pekne spolu. Pomáhali si. Bola to jedna veľká zvieracia rodina. Vždy večer sa všetky zvieratá schádzali pri jednom obrovskom napájadle. To je taký akoby menší rybník, kde zvieratá pijú a osviežujú sa. A k tomu sa tam vždy spolu rozprávajú.
Bolo už neskôr večer, keď k tomuto napájadlu prišla menšia skupinka slonov. Dnes ale vyzerali inak. Všade po tele mali zaschnuté blato. Nebolo na nich čisté miesto. Opice si ich nenápadne prezerali. „Čo myslíš, čo to majú? Prečo to majú? Myslíš, že vedia o tom, že sú takí špinaví?“ šepkali si medzi sebou menšie opičky. Žirafy sa na nich pozerali zhora a hrochy len krútili hlavami.
Až hyeny, ktoré vždy všetko povedali nahlas, a navyše sa všetkému neustále smiali, vykríkli, keď uvideli slony: „Jééé, čo to je? Vy ste sa pomýlili, nie? Tu nie je chlievik a vy nie ste prasiatka,“ posmešne ukazovali hyeny na špinavé slony. Ostatné zvieratá nepovedali nič, ale tiež si mysleli, že sú ako prasiatka. A hyeny sa smiali a smiali, až sa za bruchá chytali.
Všetci vedia, že slony sú chytré zvieratá. Múdre a rozvážne. Málokedy sa na niekoho len tak nahnevajú. A tak aj teraz ten najstarší zo skupiny slonov len spravil pár krokov vpred. Postavil sa pred hyeny a ostatných prizerajúcich a povedal: „Najprv sa, hyena, opýtaj, skôr, než sa začneš smiať. Viem, že nie sme prasiatka a že tu nie je chlievik. Navyše by si bola prekvapená, aké aj prasiatka sú čistotné. Nemyslíš, že máme dôvod, prečo sme celí od blata?“ „Jasné, dôvod. Aby sme sa všetci mali čomu smiať, to je dôvod,“ vysmievala sa ďalej hyena.
„Čo ťa chráni pred slnkom?“ pokračoval slon. „Čo asi? Môj krásny kožúšok,“ chválila sa hyena. „A čo ťa chráni pred blchami, komármi a iným hmyzom?“ pýtal sa ďalej slon. Hyena sa zamyslela a potom povedala: „No, vrtím chvostom a ušami a stále sa hýbem. Takto ich odháňam.“ „No a my máme inú ochranu. Rozmazané a uschnuté blato na našom tele nás chráni pred slnkom aj pred hmyzom. Nie je to na parádu, ale môžeme takto byť v pokoji pri napájadle a nemusíme odháňať žiadne muchy ani sa schovávať pred slnkom.“
Hyena zmĺkla. Už sa nesmiala. Bola rada, že jej slon hneď nevynadal, alebo jej nestúpil na nohu za jej hlúpe vysmievanie. „Jééé, to je super nápad, sloník!“ vykrikovali opičky a schovávali sa pod slony. „My sa zase schováme pod vás a tiež na nás nepôjde hmyz a budeme pekne v tieni.“ Slon sa len usmial. Všetci zo skupiny boli radi, že ich najstarší kamarát to tak pekne vysvetlil a nezačal nejakú hádku. Od vtedy sa hyena už nesmiala. Nezabudla na to, že všetko v prírode má svoj dôvod.
