Keď obloha sčernie a na nebi sa namiesto slnka objaví mesiac, začína noc. Keď ale mesiac vyzerá ako guľa, je spln. Hovorí sa, že keď je spln, dejú sa zvláštne veci. Ako keby mal mesiac zvláštnu moc, čarovnú.
Niektorým ľuďom sa nechce spať, iným sa snívajú obzvlášť živé sny a sú potom námesační a ďalší sa celú noc budia zo spánku. Dokonca aj niektoré zvieratá sa správajú inak. Napríklad vlci zavýjajú na mesiac a veveričky s jazvecmi si zabarikádujú svoje nory, aby im ich neosvetľovalo silné mesačné svetlo.
Raz, keď bol spln, stalo sa aj v borovicovom lese niečo zvláštne. Bývala tam líška Eliška. Blízko veľkého stromu mala svoj pelech. Bola to veľmi živá líška. Celé dni sa túlala po lese a vymýšľala samé dobrodružstvá. Večer sa ale veľmi rada zachumlala do svojej postieľky, zavrela oči a nechala si snívať pekné sny. Vedela, že keď sa dobre vyspí, bude mať opäť dostatok síl na ďalší deň. Keď sa ale tej noci vyhupol na oblohu mesiac a bol v splne, líške Eliške sa za nič nedalo zaspať.
„Ach jaj, to je na zlosť. Prečo nemôžem spať? Oči už mám červené, chrbát ma od toho prehadzovania bolí,“ lamentovala líška. Nakoniec z pelieška vyšla von. Pozrela sa na oblohu na tú obrovskú svietiacu guľu. Mesiac v splne. „Aha, už je mi to jasné. Už viem, prečo nemôžem zaspať.“ Hneď, ako to dopovedala, niečo neďaleko nej zašramotilo. Spoza kríka vedľa nej vyliezol menší medveď. Oči mal zatvorené, vôbec si líšky nevšímal a rýchlo si to šinul priamo pred seba. Bolo na ňom niečo divné. Líška sa ešte chvíľu za medveďom pozerala, zamyslela sa a potom jej to došlo. Veď on bol námesačný. Myslí si, že spí, a pritom si chodí po lese. Musím ho zobudiť. Kto vie, čo by sa inak stalo,“ pomyslela si líška Eliška a rozbehla sa za medveďom.
Keď ho dobehla, cupitala vedľa neho a snažila sa na neho volať. „Maco, haló!!! Zobuď sa!!!“ Medveď si to ale rázne pochodoval ďalej do lesa. Vôbec líšku nepočul. Našťastie múdru Elišku niečo napadlo. Predbehla medveďa. Zabehla k potoku v lese. Do listov nazbierala čo najviac studenej vody a potom bežala rýchlo späť, aby medveďa ešte stihla. Keď bola tesne pred ním, chrstla na neho vodu z potoka a čakala, či to zaberie. Medveď sa zastavil, otriasol sa, rozhliadal sa okolo seba a nechápal, čo sa to deje.
„Čo sa stalo? Prečo som mokrý? A kde to som? Prečo nie som vo svojom brlohu?“ udivene sa vypytoval líšky. „Maco, bol si námesačný. Myslel si, že spíš, a pritom si chodil po lese. Nedalo sa ťa zobudiť, tak som ťa postriekala vodou z potoka. Prepáč, ale inak to nešlo. Pozri na mesiac. Vidíš? Je v splne. Preto sa dejú také veci. Splnové noci sú iné. Čarovné. Preto si bol námesačný,“ vysvetľovala líška Eliška.
„A prečo ty nespíš, Eliška? Čo ty robíš v noci v lese?“ pýtal sa ešte prekvapený medveď. „Ja som nemohla spať. Tiež kvôli splnu. Vyšla som teda z pelieška na čerstvý vzduch a ty si zrovna išiel okolo mňa. Keď som ťa videla, hneď mi došlo, že niečo nie je v poriadku. Tak som vymyslela, ako ťa prebudiť, aby si náhodou nezašiel niekam ďaleko alebo aby sa niečo nestalo,“ pokračovala líška.
„Eliška, veľmi ti ďakujem,“ poďakoval medveď. Potom sa spolu vrátili domov. Každý do svojho pelecha. Líška Eliška bola po takom dobrodružstve tak unavená, že zaspala hneď, aj keď bol ešte spln. Keď sa po nejakom čase na oblohe opäť objavil guľatý a žiarivý mesiac, stretli sa líška aj medveď spolu na lúke pri lesíku. Ľahli si do trávy a pozorovali tú nádhernú žiaru, ktorú mesiac v splne má. A premýšľali nad tým, akú má kúzelnú moc.
