V malom domčeku blízko lesa žil so svojimi rodičmi malý chlapec. Volal sa Daniel. Hnedé vlasy na hlave mal ako vrabčie hniezdo a oči modré ako nebo. Večne odreté kolená. Stále vymýšľal nejaké dobrodružstvá. Okolo svojho domčeka mal peknú záhradku plnú zeleniny. Pomáhal mamičke sa o ňu starať, okopával záhony, polieval rastlinky a trhal burinu.
Keď raz chcel vytiahnuť mrkvu z hliny, nešlo mu to. „Čo to je? Prečo mi to nejde? Ako by mi to niekto držal,“ pomyslel si Daniel. Chytil mrkvu oboma rukami. Napol všetky svoje sily a zatiahol. Z diery aj s mrkvou vyskočil zajac. Daniel spadol na zadok s mrkvou v ruke a oproti nemu sedel zvláštny zajko. Pozerali na seba a neverili svojim očiam.
„A ty si kto?“ spýtal sa Daniel malého chlpáča. „Ja som zajac z čarovného lesa,“ odpovedal zajko a pohol ušami. „Z akého lesa?“ pýtal sa neveriacky Daniel. „No tu z vášho lesa za chalúpkou, z čarovného lesa. Bývam tam. Žije tam veľa zvieratiek. Ja som sa ale včera večer neskoro vracal domov z ďalekej lúky a nejako som zablúdil. Asi som vošiel do nesprávnej nory. A potom, namiesto toho, aby som sa dostal domov, som sa ocitol tu. Na tvojej záhradke pod mrkvou. Pomôžeš mi nájsť cestu späť? Do kúzelného lesa?“ spýtal sa zajko chlapca.
Daniel najprv na chlpatého tvora pozeral. Potom sa však zamyslel a povedal: „Nevedel som, že les za mojím domom je kúzelný. Ale rád ti pomôžem nájsť cestu späť. Bude to ďalšie dobrodružstvo a to ja mám rád. Tak poď, ideme,“ usmial sa na zajka a hneď sa spolu vydali na cestu. Šli po cestičke, ktorá ich doviedla až na kraj lesa. Tam sa pred nimi týčili dva veľké ihličnaté stromy. Keď to zajko uvidel, bol šťastím bez seba.
„Tu to je! Tu je vchod do čarovného lesa,“ vyskočil od radosti. Keď však urobili krok vpred, objavila sa pred nimi medzi kmeňmi stromov veľká pavučina. Zajko aj Daniel sa na ňu prilepili. Keď chceli ísť ďalej, odmrštila ich späť. „Čo to je? Prečo nemôžeme do lesa?“ spýtal sa Daniel zajka. Ten len nechápavo krútil hlavou. „Neviem, prečo nás les nechce pustiť dovnútra. Nerozumiem tomu,“ premýšľal zajko nahlas.
Chvíľu obaja stáli a čakali. Potom sa na pavučine začal objavovať nápis. „Som kúzelný les, musíš nájsť kľúč. Nájdi rastlinku, ktorá dá moju pavučinovú bránu preč.“ Chlapec s ušiakom premýšľali a pozerali sa všade okolo seba. Aká rastlinka by mohla kúzelný les otvoriť? Po chvíli Daniel niečo našiel. Kvietok odtrhol a spolu so zajkom ho doniesli k bráne. Potom Daniel odvážne a nahlas povedal: „Prvosienka je rastlina, ktorá bránu otvára.“ Pavučinka sa zaleskla, potom sa zavlnila a začala sa rozplietať. „Hurá, ty si na to prišiel, kamarát! Prvosienka bola ten kľúč. Ďakujem ti, teraz už môžem ísť domov. Kúzelný les sa otvoril,“ radoval sa zajko a rozbehol sa do lesa.
Potom sa však zastavil. Otočil sa a videl, ako tam Daniel stojí pri bráne a smutne pozerá. „Poď tiež, ukážem ti, čo všetko kúzelný les skrýva!“ mávol zajko labkou a zavolal na chlapca. Ten sa nadšene rozbehol za bránu. Odvtedy sa zajko a Daniel navštevujú a každý deň je pre nich dobrodružstvo.
