Bol raz jeden malý zajko menom Majko. Mal sivý kozúšok a vždy si rád hopsal po lúke či v neďalekom parku so svojimi kamošmi zajačikmi. Vždy sa však snažil vyhýbať ľuďom, tých sa malý zajko veľmi bál.
Boli veľkonočné sviatky a mestský park sa hemžil detičkami, ktoré hľadali v parku schované čokoládové vajíčka či iné dobroty. Bola to súťaž pre detičky. Kto nazbiera najviac čokoládových vajíčok či zajačikov do svojho košíka, vyhráva.
V tento deň sa však do neďalekého parku vybral aj malý zajačik Majko. Netušil však, že tam bude toľko ľudí. Zacítil, že tak kvitnú krásne kvietky, tak sa ich vybral pozrieť.
Ako si tak skackal po trávičke, pred ním sa zrazu rozutekalo kopec veselých detí. Malý zajko Majko sa zľakol a utekal sa rýchlo schovať do kríkov. V parku bolo viac ľudí než normálne. „Joj, ako sa len dostanem späť domov, na lúku.“
Ako sa tak vystrašený Majko schovával v kríkoch, zbadal tam čosi smiešne. Bol to zajko, no bol menší než on, mal na sebe akýsi smiešny fialový papier a nerozprával. Vyzeral smiešne, ako akási hračka.
„Ahoj! Aj ty sa tu schovávaš?“ spýtal sa ho Majko, no druhý zajko neodpovedal. Zajko tomu nechápal, no asi tento zajko nebol ako on.
Zrazu sa krík zachvel a pred nimi zrazu stálo malé dievčatko. Objavilo jeho skrýšu!
Na hlave mala smiešne vrkoče, v ruke košík a na tvári veselý výraz.
„Ahoj, a ty si sa sem ako dostal?“ spýtalo sa malé dievčatko zajka Majka. Ten sa triasol od strachu, až sa mu malé sivé chĺpky zježili.
Dievčatko si vzalo malého čokoládového fialového zajka do košíka a hľadela na vystrašeného zajka Majka.
„Pomôžem ti, poď!“ odvetilo dievčatko a podalo zajkovi ruku. Malý zajko Majko sa bál, čo keď mu dievčatko ublíži. No pozbieral odvahu a podal labku malému dievčatku. Z očí jej išlo dobro, a niečo mu hovorilo, že jej môže veriť, aj keď sa ľudí veľmi bál.
Dievčatko si vložilo zajka Majka do košíka a zakryla ho šatkou, aby ho ostatné detičky nezbadali. Rozutekala sa na koniec parku a položila košík na zem. Chcela mu pomôcť, cez toľko detičiek by sa určite sám domov nedostal.
„Už si v bezpečí, môžeš hopkať domov!“ zvolalo dievčatko zajkovi.
Ten opatrne vyskočil z košíka, v ktorom ležali rôzne smiešne čokoládové vajíčka či zajkovia. Zajko sa usmial na dievčatko a ako vďaku odtrhol jednu kvetinku, ktorá bola na trávičke, sklopil uška a podal ju dievčatku.
Tá sa usmiala a odvetila: „Jéj, ďakujem!“ povedalo dievčatko, pohladilo zajka po uškách a vybralo sa ďalej hľadať veľkonočné vajíčka.
Zajko sa vybral naspäť na svoju lúku, domov. Síce nechápal, prečo mu dievčatko pomohlo, no bol jej vďačný.
A tak malý zajko dokázal uveriť i človeku, ktorých sa vždy tak veľmi bál, a svoj zážitok o smiešnom zajkovi vo fialovom papieri či o dievčatku, ktoré mu pomohlo, rozrozprával svojim kamošom zajkom.
