Adam a Paľko boli bratia, ktorým sa práve začínali prázdniny. Hneď prvý deň si chceli urobiť výlet, pretože vonku krásne svietilo slniečko. Nasadli na bicykle a vydali sa lesnou cestičkou k jazeru, aby sa trochu ochladili počas horúceho dňa.
Voda bola čistá a priezračná, dokonca v nej zahliadli ryby a v diaľke kačičku s mláďatami. „Kto bude prvý vo vode?“ zvolal Adam a rozbehol sa k jazeru. Paľko utekal za ním, a potom sa obaja vo vode čľapkali, cákali na seba a potápali sa.
Čas im ubehol ako voda a zrazu sa blížil večer. Chlapci vysadli na bicykle a vybrali sa späť domov. No medzičasom sa zotmelo a oni v lese zablúdili. „Asi sme zle odbočili. Ako sa teraz dostaneme domov?“ spýtal sa Paľko smutne. „Mamička sa bude báť, ak neprídeme. Určite niekde musí byť cesta, nájdeme ju. Sme predsa spolu,“ upokojoval ho Adam. Skúšali rôzne cestičky, no namiesto domova ich doviedli k malej chalúpke, v ktorej sa svietilo.
„Možno by sme sa mali opýtať na cestu tu,“ navrhol Paľko a Adam súhlasil. Zaklopali na dvere, ale napriek tomu, že vo vnútri svietilo, nikto neotváral. Skúsili kľučku, no dvere boli zamknuté. Vybrali sa preto pozrieť do väčšej záhrady pri dome, či tam niekoho nenájdu. „Vyzerá to, že tu nik nie je… Ale tie hrušky! Vyzerajú úžasne sladké a ja som už veľmi hladný,“ povedal Adam a zatriasol stromom. Aj Paľko už mal prázdny žalúdok, a tak sa obaja pustili do šťavnatých hrušiek, až sa najedli dosýta. Potom si ľahli pod strom.
No zrazu ich prepadol čudný pocit – namiesto nôh im začali rásť kopýtka a z hláv rohy. „Čo sa to deje? Neboli tie hrušky prekliate?“ vykríkol Paľko, než sa obaja premenili na dve biele kozliatka. Zmätene mečali a pobehovali okolo stromu. Zbadali vedro s trochou vody a napili sa. Keď sa naháňali po záhrade, na dvore sa objavila babička. Len zalomila rukami: „Bože, zase tie moje hrušky. Sú krásne, ale vždy mi ich nejakí maškrtníci vyjedia. No nič, počkajte, ja vám pomôžem.“
Chlapci sa potešili a poslušne si sadli pod strom, kým sa babička vrátila. „Napite sa z tohto a budete zase v poriadku,“ povedala a podala im misku s bylinkovou vodou. A naozaj – o chvíľu už mali ruky i nohy. „Babka, čo to máte za čudnú hrušku?“ opýtal sa Paľko. „Chodili mi ju kradnúť, tak som ju pred rokmi dala zakliať záhradnej víle, aby mi z nej nik nebral,“ vysvetlila babička. Chlapci by tomu asi neverili, keby sa pred chvíľou nepremenili na kozliatka.
„A babka, pomôžete nám ešte? Boli sme pri jazere a nevieme, ako sa dostať domov,“ poprosil Adam. „Pomôžem, chlapci,“ usmiala sa babička. Odtrhla zopár čerešní a len čo ich zjedli, ocitli sa na dvore svojho domu. Čo to bolo za babičku? Bola to čarodejnica? To ostalo pre nich záhadou – no spomínať na tento deň budú až do staroby.
