Kdesi ďaleko, za troma horami a troma dolinami, v malej dedinke žil vtáčik. Mal modrú hlavičku, žlté bruško, krídla strakaté a volali ho Listík. To preto, lebo sa staral o všetku poštu, ktorú potrebovali ľudia poslať do neďalekých miest.
Listík bol v dedinke veľmi obľúbený a ľudia ho vždy štedro obdarovali dobrými maškrtami za jeho prácu. Aj dnešné ráno, keď už slniečko začalo vychádzať, Listík zbieral listy z oblokov domov a chystal sa vyraziť na cestu.
Vyletel do vzduchu s listami v zobáčiku a rozletel sa ako najrýchlejšia stíhačka. Dnes mal o niekoľko listov viac – bolo ich až desať. No Listík si veril, že ich stihne rozniesť a potom sa vráti v pokoji do svojho hniezda, kde ho bude čakať nachystané jedlo. Avšak dnes sa stalo nešťastie! Po ceste prišla strašná búrka a silný vietor mu všetky listy vyfúkol do lesa. Rýchlo zletel dolu a snažil sa ich pohľadať, no našiel iba jeden jediný list. Smutne si sadol do trávy, nevediac, ako teraz doručí poštu, keď k nemu doskákal zajko.
„Ahoj, vtáčik, prečo tu tak sedíš? Vari si zablúdil?“ opýtal sa zajko. Listík pokrútil hlávkou. „Nezablúdil som, len som niesol listy a vietor mi ich všetky vyfúkol zo zobáčika. Ako teraz doručím poštu? Ľudia u mňa doma sa budú na mňa hnevať,“ povedal nešťastne. Zajko si zahopkal na mieste. „Moji kamaráti ti pomôžu listy nájsť. Neboj sa,“ riekol a zavolal všetkých svojich kamarátov z lesa – myšku, ježka, sovu a líšku. Partia bola šikovná a všetci sa pustili do hľadania.
Veru, vietor narobil šarapaty, no spoločne aj s Listíkom našli všetkých stratených desať listov. „Ďakujem, kamaráti, kedykoľvek vám to oplatím, keď budete potrebovať pomoc,“ riekol Listík a hnal sa s nájdenými listami do neďalekého mestečka, kde ich všetky rozniesol tam, kam mal. Už bol takmer večer, keď sa vrátil domov, no tešil sa, pretože sa mu podarilo rozniesť všetky listy a opäť ho doma čakala odmena. Listík nikdy na kamarátov z lesa nezabudol a dúfal, že sa jedného dňa opäť stretnú, keď bude roznášať svoje listy.
