V jednom krásnom močiariku, obklopenom lesmi a trstinou, žila malá zelená žabka menom Skokanka. Bola zvedavá, šikovná a mala tie najväčšie zadné nohy široko-ďaleko. Skákala tak vysoko, že niekedy sa dotkla lístia stromov! Skokanka mala močiar veľmi rada.
Vyrastala medzi leknami, poznala spev každého vtáka a každú rybu, čo sa vynorila z rybníka. Ale v poslednom čase ju trápila jedna vec – močiar už nebol taký, ako býval.
Na hladine plávali plastové fľaše, vo vode sa zachytávali vrecká a slamky a dokonca sa niekedy pri brehu objavila stará pneumatika. Zvuky žiab sa zmenili na tiché kvákanie, lebo všetkých to smútilo. Jednej noci mala Skokanka sen. Zjavila sa jej veľká modrá ľalia, ktorá žiarila ako nebo. V sne jej povedala: „Ak ma nájdeš, pomôžem ti očistiť tvoj domov.“
Ráno sa Skokanka rozhodla, že vyrazí na cestu cez močiar, hoci ešte nikdy nešla tak ďaleko. Prvú prekážku predstavoval široký znečistený kanál. Voda tam bola tmavá a nad ňou lietali len komáre. Vtedy priplávala kačica Darina s malými káčatkami. „Kamže tak sama, žabka?“ spýtala sa. Skokanka jej všetko vysvetlila. Darina prikývla: „Poď, prevezieme ťa cez túto špinavú vodu. Ale dávaj si pozor, ľudia tu hádžu odpadky z mosta.“
Keď preplávali, Skokanka sa poďakovala a pokračovala ďalej. Cestičku jej zatarasili plastové siete a chumáče odpadu. No spod vody sa vynorili ryby – kapor Igor a ostriež Miki. „Hľadáš Modrý kvet?“ zablysli sa im šupiny. „Pomôžeme ti. Aj nám prekáža, čo ľudia robia.“ Spoločne roztrhali sieť a uvoľnili priechod. Skokanka sa predierala hustou trstinou, kým neprišla na tiché miestečko. Tam, uprostred zarasteného ostrovčeka, kvitol Modrý kvet – žiarivý, čistý, ako z jej sna.
Skokanka sa k nemu priblížila a šepla: „Prajeme si, aby náš močiar bol znova čistý. Aby ľudia pochopili, že príroda si zaslúži rešpekt.“ Kvietok sa rozžiaril silným svetlom. Všetko okolo sa roztriaslo a z kvetu vyleteli modré iskry. Tie sa rozbehli po celom močiariku, premieňali odpad na kvety a vodu na číre jazierka. Dokonca aj fľaše sa premenili na lekná.
Od toho dňa sa pri močiari objavila aj malá tabuľka pre ľudí: „Toto miesto je domov. Neničte ho.“ A ver či never, ľudia si to začali všímať. Pribudol kôš, značka a raz dokonca prišli deti zbierať odpadky. Skokanka bola šťastná. Nielenže našla Modrý kvet, ale pomohla celému močiariku znovu dýchať.
