Na okraji jednej malej dedinky stál gazdovský dvor. Nebol veľký, ale zvieratá na ňom žili v pokoji, až kým jedného dňa nezačal kohútik Ferdinando túžiť po niečom viac. Každé ráno zobúdzal dvor hlasným kikiríkaním a všetci ho poznali ako usilovného a spoľahlivého kohúta.
No jemu to nestačilo. Chcel byť pánom dvora. „Prečo by som nemohol rozhodovať, čo sa bude robiť? Veď ja všetkých zobúdzam, všetci ma počúvajú! Mali by ma počúvať vo všetkom,“ mrmlal si Ferdinando, keď kráčal pomedzi kŕmidlá.
Jedného rána sa rozhodol. Vyletel na najvyšší plot, nafúkol hruď a zakikiríkal ešte hlasnejšie než inokedy. „Od dnešného dňa som ja pánom dvora!“ vyhlásil. Sliepky na chvíľu stíchli, prasiatko si prestalo váľať chrbát v blate a mačka na povale otvorila jedno oko. „A čo to znamená?“ opýtala sa najstaršia sliepka, biela a trochu mrzutá. „Znamená to, že všetci budete robiť, čo poviem. Ja určím, kedy budete jesť, kde budete spať a kto sa môže kúpať v blate,“ povedal kohútik dôležito. „A kto ťa zvolil za pána?“ ozvalo sa z kúta. Bol to pes Beni, starý strážca dvora. Bol pokojný, ale múdry.
„Nikto ma zvoliť nemusel. Som predsa najhlasnejší a najkrajší. A to stačí!“ odpovedal kohútik so vztýčeným chvostom. Sliepky si vymenili pohľady, prasiatko sa zamračilo a aj kačica z jazierka si čosi zašomrala. Ale rozhodli sa dať mu šancu na jeden deň.
A tak sa začalo kohútikovo panovanie. Najprv zakázal všetkým spať v starom kuríne, lebo „tam sa spraví neporiadok“. Potom prikázal, že každý musí trikrát zakikiríkať pred raňajkami, aj keď to sliepky nevedeli. Kačici zakázal plávať, lebo „sú celé mokré“, a prasiatku nedovolil váľať sa v blate, lebo „je to neporiadne a špinavé“. Dokonca prikázal psovi Benimu, aby štekal každú celú hodinu, aby udržiaval poriadok.
Do večera bol celý dvor hore nohami. Sliepky boli hladné a zachrípnuté, prasiatko naštvané a kačica celá vysušená. Beni si len sadol k bránke a nechal čas plynúť.
Na druhý deň ráno už nikto nečakal na kohútikovo kikiríkanie. Zvieratá sa potichu zišli v kútiku dvora a poradili sa. A keď sa Ferdinando opäť vyšplhal na plot, pripravený vyhlásiť nové nariadenia, čakalo ho prekvapenie.
„Ferdinando,“ povedal Beni, „dali sme ti šancu. Ale byť pánom dvora neznamená len rozkazovať. Znamená slúžiť ostatným, rozumieť im a chrániť ich. A ty si len rozkazoval.“ Sliepky prikývli, kačica si opäť vliezla do jazierka a prasiatko sa s chuťou šuchlo do blata. Kohútik sa zahanbil. Zostúpil z plota, sklonil hlavu a ticho povedal: „Prepáčte. Chcel som len, aby ste ma brali vážne. Ale zrejme som sa mýlil.“
Beni sa usmial. „Kto vie, možno raz budeš dobrý vodca. Ale najprv sa musíš naučiť počúvať.“
Odtvtedy kohútik kikiríkal ako predtým – hlasno a spoľahlivo. Už sa viac nevyhlasoval za pána, ale keď niekto potreboval pomoc, vždy bol nablízku. A zvieratá si ho začali vážiť ešte viac – nie pre jeho chvost alebo hlas, ale pre jeho srdce.
