Bolo raz jeden hlboký les a za tým lesom sa rozprestierala široká, zelená lúka. Na tej lúke stál malý domček, v ktorom žilo dievčatko so svojou babičkou. Mali len jedna druhú a pomáhali si navzájom. Babička bola šikovná bylinkárka a dievčatko jej zase pomáhalo upratovať domček a starať sa o záhradu. Takto si spolu spokojne nažívali, až kým neprišiel deň, keď babička cestou domov zmokla a ochorela.
Dievčatko sa o babičku staralo, ako vedelo, no choroba ju neopúšťala ani po niekoľkých dňoch a doma už pomaly nemali čo dať do úst.
„Čo budeme robiť? Veď takto pomrieme od hladu,“ povedalo dievčatko smutne a sadlo si na okraj postele, kde ležala babička. Tá jej odvetila: „Choď sa pozrieť na povalu. Ak sa dobre rozhliadneš, nájdeš tam starý modrý džbán. Nie je to však obyčajný džbán – chýba mu ucho. Ak mu ho opravíš, narobí toľko kaše, koľko nám len hrdlo ráči.“ Potom sa unavene usmiala a zaspala.
Dievčatko poslúchlo babičku a pustilo sa do hľadania. Oprelo starý rebrík o stenu a vyliezlo na povalu, kde začalo prehrabávať zaprášené škatule. Hľadalo ťažko, pretože jediným svetlom bola sviečka, ktorú si vzalo so sebou. Napokon však naozaj našlo modrý džbán. Ale kde zohnať ucho, aby ho mohlo opraviť?
Pozrelo pod prvú škatuľu – nič tam nebolo. Prezrelo kopu starého oblečenia – tiež nič. Až nakoniec nazrelo pod poslednú škatuľu v kúte a tam našlo malé uško.
Dievčatko ho vzalo a aj s džbánom sa vrátilo do domčeka. Položilo ho na kuchynský stôl, z košíka na linke vzalo lepidlo a ucho opatrne prilepilo späť. A veru, hneď ako bolo ucho na mieste, džbán sa začal triasť a z jeho hrdla začala vytekať chutná kaša.
Takto malé dievčatko zachránilo svoju babičku a už nikdy neboli hladné. Babička sa čoskoro uzdravila a obe si spolu šťastne nažívali ešte dlhé roky.
