Kedysi dávno žil raz jeden statný muž. Bol to kupec, ktorý mal vždy dostatok dobrého tovaru a na trhu sa mu darilo. Bol to šťastný chlap, mal prekrásnu ženu a vybudoval dom obrovský ako zámok.
Ku šťastiu si nemohol želať nič, až na nejakého potomka. Avšak so svojou milovanou ženou sa už nejaký čas o dieťatko pokúšali, no nedarilo sa. Pomalý sa vzdávali nádeje, že sa im zadarí, a zrejme navždy ostanú sami.
K tomu všetkému sa, ako naschvál, pridal ďalší problém. Prišla tuhá zima, tovar sa zháňal ťažšie a mužovi sa prestalo v obchodoch dariť. Aj po zime očakával, že to pôjde lepšie, ale ľudia nemali peniaze a, aj keď niekedy mal tovaru dosť, nemal ho kto odkupovať. Horko-ťažko ho predal pod cenu a pomaly sa obával, ako vyplatí všetky dane. Raz v noci sa vracal z trhoviska, keď stretol starú ženu. Šedé vlasy mala pod tmavou šatkou, nos krivý a oči ako uhoľ.
„Mladý muž, čože takto neskoro?“ spytovala sa ho starena.
„Z trhu, babička,“ odvetil a smutne sa vliekol ďalej.
„Vyzeráte uťahaný a smutný. Vari sa vám nedarí?“ opýtala sa ho starena a muž si ťažko povzdychol.
„Zima bola zlá, obchody sa pokazili a ja ani neviem, či budem mať dosť peňazí na zaplatenie daní,“ posťažoval sa muž.
„Nuž, mladý pane, ja vám dokážem pomôcť. Bude sa vám dariť ako predtým a aj peňazí budete mať dostatok,“ navrhla mu.
„A čo za to, babka?“ pýtal sa muž a ona sa pousmiala.
„Po svoju odmenu si prídem o rok, v rovnaký čas,“ riekla.
Muž prikývol: „Tak teda dobre, dám vám, čo budete chcieť.“ Myslel si, že ak sa mu zadarí, dá starene peniaze, tovar alebo čokoľvek, čo si zažiada. A tak spravili dohodu.
Mužovi sa opäť začalo dariť. Trhy sa rozbehli, mal všetkého dostatok a onedlho sa ešte viac zaradoval – jeho krásna žena zistila, že spolu čakajú vytúžené dieťa. Staral sa o ňu ako vedel a na dieťa sa nesmierne tešili. Ubehli mesiace a na konci zimy sa im narodil syn, ktorému dali meno Janko. Bol to zdravý chlapček a manželia boli natešení zo svojho synčeka.
Raz večer, keď ho spolu uspávali, na dvere domu ktosi zaklopal. Muž otvoril a pred dverami uvidel starenku, ktorá mu pred rokom pomohla.
„Dobrý večer, starenka, poďte ďalej do nášho príbytku. Tak, rozmysleli ste si, ako vám oplatím vašu pomoc?“ privítal ju muž.
Starena sa posadila na drevenú stoličku v predsieni. „Veru, rozmyslela, mladý muž. Cenou za moju láskavosť bude váš syn,“ povedala.
Muž sa zdesil. Aj žena to začula a hneď pribehla.
„Hádam to nemyslíte vážne! Je to náš syn a vziať nám ho? To je kruté,“ vyriekla žena.
„Môžete žiadať čokoľvek iné – šperky, vzácne perly, byliny z cudzích krajov,“ navrhol muž, ale starena bola neoblomná.
„Aby to nebolo také kruté, dám vám čas. Váš syn s vami ostane, kým nedovŕši dvadsať rokov. Dovtedy si však musí nájsť nevestu, od ktorej dostane bozk z pravej lásky. Ak dovtedy ženu nebude mať, vezmem si ho a navždy mi bude slúžiť,“ dohovorila a zmizla.
„Čert mi bol dlžný takýto sľub,“ preklínal muž svoje rozhodnutie, no nedalo sa to už vrátiť späť. Jediné, v čo mohli dúfať, bolo, že ich Janko nájde pravú lásku.
Ako syn rástol, rodičia sa začali obávať. Janko veľmi do krásy nerástol – akoby ho starena prekliala. Zuby mal krivé, obočie jedno vyššie ako druhé, chôdzu trochu ťarbavú. No srdce mal zo zlata. Rád pomáhal druhým, no na rozdiel od otca sa nestal obchodníkom.
Ako dieťa dostal od otca harmoniku po starom otcovi a od tej chvíle sa do hudby zamiloval. Každú voľnú chvíľu trávil hraním a ako rástol, chodieval po rôznych oslavách, krčmách či zábavách, kde mohol hrať pre ľudí.
Jano už bol skoro chlapom a rodičia mali najväčšie obavy – začal sa mu odratávať posledný rok. Netušili však, že Janko sa zapáčil jednej dievčine. Na oslavách vždy ostávala najdlhšie, aby ho mohla počúvať.
Aj dnes sa Janko vybral hrať na oslavu obžiniek. Ľudia mu tlieskali, tancovali a pili, no najviac si všímal mladé dievča so zlatými vlasmi a očami zelenými ako smaragd. Po polnoci sa chystal domov.
„Hráš tak prekrásne, Janko. Zahraj ešte voľačo,“ rieklo dievča.
„Zahrám ti, no nie tu. Poďme niekam, ukážem ti moje obľúbené miesto,“ povedal Janko.
Dievča zaváhalo: „Ja sa po tme bojím.“
„So mnou sa báť nemusíš, dám na teba pozor. Samú ťa nenechám,“ riekol a ona napokon súhlasila.
Vydali sa k rieke, kde si sadli na breh. Voda bola pokojná, oblohu osvetľoval jasný mesiac. Janko zahral pieseň, ktorú mala najradšej, a potom sa opýtal: „Smiem poznať tvoje meno?“
„Som Anička,“ riekla a Jankovi sa rozbúšilo srdce. Zistil, že je dcérou horára, má mladšie sestry a žijú samy, lebo matka im zomrela.
Keď stáli pred jej domom, Janko sa odhodlal: „Anička, už dlho sa mi páčiš. Si krásna, múdra, milá. Možno sa nepoznáme dlho, ale ver mi, postaral by som sa o teba najlepšie. Vezmi si ma za muža.“
Anička sa pousmiala: „Aj ty sa páčiš mne, Janko, no vezmem si ťa, ak mi donesieš čosi také špeciálne, ako som ja sama.“
Dohodli sa, že sa stretnú zajtra pri rieke. Janko doma vyrozprával otcovi príbeh a ten mu navrhol pohľadať vo vzácnom tovare niečo pre budúcu nevestu. Hľadal dlho a našiel nádherné zlaté náušnice obložené diamantmi.
Na druhý deň ich priniesol Aničke. „Vzácne sú, ale špeciálne nie,“ usmiala sa. „Zlato je cenné, ale pre mňa existujú veci omnoho vzácnejšie. Dám ti ešte šancu.“
Janko hľadal znova a našiel prekrásne šaty – modré ako nebo a trblietavé ako striebro. Ani tie Aničku nepresvedčili: „Nie všetky drahé čačky sú hodnotné. Pre srdce existujú veci hodnotnejšie.“
Janko bol smutný. Sadol si a začal hrať na harmoniku melódiu, ktorú cítil v sebe. Vtedy ho napadlo, čo Aničke prinesie. Celú noc skladal pieseň a ráno sa ponáhľal k rieke.
„Tak, čo pre mňa máš?“ spýtala sa Anička.
„Už viem, že hodnota vecí nie je vždy v drahocennostiach. Viem však, čo je pre teba najdrahšie,“ povedal Janko a začal hrať pieseň, ktorú pre ňu zložil. „Táto bola len pre teba. Hudba ti bola vždy najmilšia.“
Anička pocítila v srdci ozajstnú lásku: „Drahé šperky mi môže dať hocikto, no nik nevie tak zahriať moje srdce ako tvoja hudba.“ Objala Janka a povedala mu svoje „áno“.
Onedlho vystrojili krásnu svadbu. Janko dostal bozk z pravej lásky od svojej Aničky a možno si spolu šťastne nažívajú, ak ešte nepomreli.
