Kedysi dávno bola jedna farma, kde si zvieratká nažívali šťastne a spokojne. Hospodár sa o farmu staral vždy zodpovedne a chcel, aby sa zvieratká pri ňom mali dobre. Hospodár mal vždy radosť, ak sa na farme zrodil nový život. Nedávno to boli dve teliatka a v tomto období očakával ďalší prírastok. Mali sa mu vyliahnuť malé kuriatka. A tu sa začína náš príbeh.
Bola to noc ako každá iná, no pre mamičku sliepočku to bola noc, kedy sa jej mali vyliahnuť tri malé kuriatka, ktoré už dni ochraňovala a zahrievala. Keď už mesiac jasne svietil na oblohe, vajíčka sa začali škubať. Zrazu prasklo prvé a objavilo sa maličké kuriatko jasné ako slnko. Ani nie chvíľočka a vyliahlo sa i druhé kuriatko. I to bolo nádherné, s perím ako najjasnejšia hviezda. A to tretie? To sa kývalo, poskakovalo, no nie a nie sa vyliahnuť. Sliepočka už bola nedočkavá a vajíčko začalo rozďobávať zobáčikom, keď tu zrazu sa z neho vyliahlo posledné kuriatko. Sliepočka sa natešene starala o svoje malé kuriatka, no to posledné malo akýsi pech. Bolo menšie ako jeho bratia, troška nemotorné a jeho bratia sa mu smiali.
Neraz sa malé kuriatko Pipi hralo s bratmi na dvore. Bratia súťažili, kto vyššie vyletí do vzduchu, no Pipi so svojimi malými krídelkami vyletel ledva do polovice toho, čo zvládli jeho bratia. Občas sa potklo, občas zamotalo, no bolo to také krásne kuriatko. Avšak Pipi videl, že jeho bratia ho nemajú radi, a tak sa jedného večera rozhodol, že z farmy odíde. Možno vo svete mu bude lepšie a spozná niekoho, kto ho bude mať rád.
Pipi už vychádzal večer z dvora, keď ho zbadal starý pes Max. „Kamže, Pipi, tak neskoro?“ spytoval sa Max maličkého Pipiho. „Už sa mi tu zunovalo. Moji bratia ma nemajú radi, a tak idem okúsiť svet a spoznať nových priateľov,“ rieklo kuriatko a Max sa rozbehol za ním. „Pôjdem s tebou. Ja som už starý, gazda by potreboval lepšieho psa, ako som ja. Ja už nevládzem ako kedysi, najradšej si podriemkavam celý deň,“ povedal Max a spolu s kuriatkom sa vydali do lesa.
Nik nevie, ako dlho kráčali, no keď prechádzali lúkou, stretli zajka. „Kam ste sa vybrali, zvieratká?“ spytoval sa zajačik, ktorý sa vracal so svojou mrkvičkou z poľa. „Vydali sme sa do sveta. Mňa moji bratia na farme nemali radi a kamarát Max sa ku mne pridal,“ vysvetlil Pipi a zajačik veselo podskočil. „Ja chcem ísť tiež. Ja som zatúlaný zajko. Celý čas som sám, rodičov neviem nájsť. Aspoň budem mať kamarátov,“ potešil sa zajko a Max s Pipim súhlasili.
A tak už v ceste do sveta pokračovali traja. Kráčali naprieč zelenou lúkou plnou kvetov, pospevovali si, keď prechádzali okolo koňa, ktorý sa tam pásol. „Kam ste sa vybrali vy traja? Vyzeráte ako veselá banda,“ riekol koník. „Do sveta. Ja a Max sme odišli z našej farmy a zajačik sa pridal po ceste k nám. Ak chceš, pridaj sa k nám,“ povedal Pipi a kôň zaerdžal od radosti. „Veľmi rád. Vždy som chcel zažiť nejaké dobrodružstvo,“ povedal a už si cválal s nimi.
Zvieratká teda pokračovali cestou a onedlho sa dostali k veľkému poľu, ktoré bolo plné rôznych plodín. A pod tým poľom bola opustená drevená chatrč. „A čo ak by sme zostali tu? V chatrči nikoho niet, veľká je dosť, jedlo je na skok a výhľad z lúky je prekrásny,“ navrhol Max a zajačik hneď súhlasil. „Tá mrkva na tom poli musí byť veľmi chutná,“ potešil sa zajko a už sa chystal do poľa. „Tráva z lúky je najchutnejšia,“ pridal sa koník, a tak sa zvieratká udomácnili. Pomáhali si navzájom, zabávali sa a chystali si zásoby na zimu, ktorá už bola za rohom.
I čoskoro prišla a zvieratká boli nachystané. Všetci mali dostatok jedla, koník so zajačikom nachystali drevo, a tak sa naša partia uložila k ohňu a chystala sa k spánku. Už si podriemkavali, keď Pipi začulo akési vŕzganie a šuchotanie. Potichu sa len pritúlilo k Maxovi, keď uvidelo tieň. „Max, niečo počujem. Akoby tu ktosi bol,“ riekol Pipi a Max sa hneď vybral to preskúmať.
Zrazu za vrecom uvidel vytŕčať zvierací chvost. Začal hlasno brechať a spoza vreca vybehla líška. „Ty líška chamtivá! Okradnúť si nás chcela, však? Utekaj odtiaľto preč! Toto je náš domov,“ vyháňal ju Max, no líška si sadla k dverám a stiahla chvostík. „Ja som poslušná líška, len vonku napadol sneh a bola mi zima. Nemám sa kam schovať a bojím sa,“ povedala vydesená líška a Max si ju podozrivo prezrel. „No ak budeš poslušná, tak tu môžeš zostať a byť naša kamarátka. Ale ak nás oklameš, tak si ma nepraj! Roztrhám tvoj kožuch v zuboch,“ pohrozil jej Max.
Líška však svoje slovo dodržala a celú zimu bola k zvieratkám milá. A tak si títo kamaráti nažívali a tešili sa, že sa majú spolu tak dobre.
