Na jeseň sa deje veľa rôznych vecí. Príroda sa chystá na zimu a aj zvieratká sa na ňu musia nejako pripraviť. Niektoré sa chystajú na zimný spánok, iné si zhromažďujú zásoby jedla a niektoré vtáky odlietajú na zimu do teplých krajín. Napríklad husi.
Nie vždy je však také odlietanie a sťahovanie jednoduché. Stačí, aby sa v kŕdli objavil niekto, kto je trošku sebecký, a už je zarobené na problém. O tom sa dnes presvedčila hus menom Mery.
Bola to kapitánka celého kŕdľa. Musela dohliadať, aby sa nikomu nič nestalo, aby nikto nezablúdil a aby všetky husičky pekne doleteli tam, kam mali. Raz, keď sa chystal jej kŕdeľ odletieť, začali sa počítať. V okamihu zistili, že im niekto chýba. Nie sú všetky vzorne pripravené. Už to chcela Mery riešiť, už už si robila starosti, aby všetko stihli, keď vtom priletela posledná hus.
„Hilda!“ hnevala sa kapitánka Mery. „Zase si prišla neskoro! Kde si bola? Za chvíľu musíme vzlietnuť. Nesmie nás nič zdržiavať. Zima je za dverami.“ „Prepáčte, nejako som sa zabudla,“ snažila sa ospravedlniť hus Hilda. Mery už bola nervózna, aby sa všetko stihlo, a tak sa len otočila a povedala: „Husi, každá na svoje miesto. Na nebi vytvoríme formáciu, aby sme mali dobrý odpor vetra a aby sme každá mali dostatok síl. Tak letíme!“
Celý kŕdeľ sa ukážkovo zdvihol. Krásne sa zoradil do tvaru šípky a mával krídlami ako jeden muž. Všetci rovnako. Radosť sa na to pozerať. Netrevalo to však dlho a znovu sa ozvala Hilda. Nepáčilo sa jej, že mala miesto úplne vzadu. A tak si začala sťažovať. „Mery, prečo musím byť vzadu práve ja?!“ volala Hilda na svoju kapitánku. Mery ju však nepočula, preto sa Hilda vydala za Mery. Drala sa dopredu: „Ja a posledná. Veď ja mám zo všetkých tú najväčšiu rýchlosť a silu. Prečo musím práve ja trčať vzadu,“ lamentovala Hilda a snažila sa všetkých predbehnúť.
Ale ako cez všetkých ostatných prelietavala, začali sa na ňu ostatné husi hnevať a pokrikovať: „Hej, nepredbiehaj. Prečo nie si na svojom mieste, my tiež nepredbiehame. To sa nerobí.“ Hilda si ich ale nevšímala a letela ďalej. Ako sa ale tak posúvala vpred, zmenil sa medzi krídlami husí vietor a mrštil s ňou na inú stranu. Bolo to vo veľkej výške a rýchlosti, a tak si pri tom náraze vetra Hilda pomliaždila krídlo. Bolesť jej vystrelila až do končekov peria a Hilda začala pomaly strácať rýchlosť a nakoniec padať.
Keď to uvideli ostatné husi, všetky k nej rýchlo prileteli a snažili sa jej pomôcť. Nakoniec ju zachránili a po zvyšok cesty ju statočne niesli. Striedali sa, menili formácie aj rýchlosť podľa potreby. Nebolo jednoduché niesť Hildu celú cestu až na juh. Napriek tomu sa jej kamarátky nevzdali. Predsa tak sa to medzi priateľmi robí.
Keď doleteli do teplých krajín, Hilde sa ešte dlho potom krídlo liečilo. Bola ale šťastná, že už je v teple a že všetko dobre dopadlo. Už sa nikdy nechcela hádať ani predbiehať. A aj keď si stále myslela, že má najviac sily a najlepšiu rýchlosť, rozhodla sa, že ju nemusí využívať len v prvej línii. Aj vzadu môže byť dôležitá. Navyše jej jej kamarátky husi ukázali oveľa väčšiu silu, než môže mať sám jedinec, keď ju po celý čas spoločne niesli a nenechali ju napospas.
