Tomáš a Rado boli bratia. Dvaja neposední chlapci, ktorí neustále niečo vymýšľali. Obaja mali svetlé strapaté vlasy, ktoré im odstávali na všetky strany, a oči zelené ako dva hrášky. Veľmi sa vždy tešili na prázdniny, pretože chodili k svojmu dedkovi na chalupu do hôr.
Ich dedko bol veľmi múdry a zakaždým pre svojich milovaných chlapcov niečo vymyslel. Keď však boli Tomáš a Rado u dedka naposledy, stalo sa niečo zvláštne. Odohralo sa to počas jesenných prázdnin.
Dedkova chalúpka bola v lese uprostred najvyšších hôr. Všade okolo nej len stromy. Už bolo chladno, a tak chlapci chodili s dedkom po drevo a suché šišky, aby si mohli v chalúpke poriadne zakúriť. Keď sa takto raz prechádzali lesom, dedko sa zadíval do koruny stromov a hovorí: „Chlapci, čo keby sme si postavili dom na strome?“ „To je super nápad, dedo!“ vykríkol Tomáš a už bežal po nejaké drevo, ktoré by sa na to hodilo. Rado medzitým zabehol do chalúpky po pílu, kladivo a klince. Skôr než sa dedko nazdal, boli chlapci pri ňom s potrebnými vecami. A tak sa pustili do práce.
Dedko im hovoril, čo a ako majú robiť. Tomáš vyliezol na strom a zatĺkal drevá, ktoré mu dedko a Rado dole rezali a podávali. Netrevalo to dlho a na strome stál krásny dom z dreva. Mal jedno okno, dvere a liezlo sa k nemu po rebríku. „Dedo, to je super! Donesieme si tam denník, mapu, kompas a ďalekohľad. Budeme tam plánovať tajné výpravy a pozorovať zvieratá. To budú zase tie najlepšie prázdniny. Ďakujeme!“ výskali chlapci.
Tomáš aj Rado trávili v dome na strome každý deň. Mali to tam veľmi radi. Pár ich kamarátov sa o dome na strome dozvedelo a chceli sa tiež prísť pozrieť dovnútra. Keď sa ale spýtali Tomáša a Rada, nepustili ich tam. „Nie, tam nemôžete. To je náš dom! Tam môžeme chodiť len my dvaja,“ odpovedali Tomáš a Rado z okna stromového domu. A tak ich kamaráti vždy odišli smutne domov. To sa ale nepáčilo ich dedkovi. Keď sa takmer každý deň opakovalo, ako sa jeho vnuci správajú, rozhodol sa, že s tým niečo urobí.
Tomáš aj Rado mali svojho dedka radi a vedeli o ňom snáď úplne všetko. Jednu vec im ale ich dedo nepovedal. Tak trošku vie čarovať. A tak raz, keď chlapci spokojne spali, prišiel dedko k domčeku na strome. Zdvihol ruky, zamával okolo a potichu vyslovil zaklínadlo: „Dvere stromové, zamknite sa úplne. Schovajte sa v listnatej korune. Neotvárajte dom, kým chlapci nezahodia svoj lakomý um. Až keď sa obaja budú chcieť podeliť a pustiť do domu kamarátov, otvor svoje dvere a zavri až za ich chrbtami.“ Akonáhle to dedko do nočného ticha odriekal, lístie sa zdvihlo, vánok zafúkal a dvere stromového domu sa pomaly zamkli.
Tomáš a Rado netušili, čo sa vtedy v noci stalo. Keď na druhý deň vyliezli na rebrík a chceli vojsť do domu na strome, nechápali, prečo im nejde otvoriť. Dlho to skúšali. Ale márne. Išli sa teda poradiť za dedkom.
„Dedo, prečo nám nejde otvoriť dom na strome? Pomôžeš nám? Treba ho opraviť.“ „Dom ale nie je pokazený. Nepotrebuje opraviť. Možno má dôvod, prečo vás dovnútra nechce pustiť. Premýšľajte, čo ste urobili zle. Prečo by sa mohol dom nahnevať a nepustiť vás tam,“ vysvetľoval dedko a dúfal, že na to chlapci prídu sami.
Tomáš aj Rado najprv nechápali, čo im to dedko hovorí. Potom sa však zamysleli a po chvíli im to došlo. Postavili sa teda pod strom a začali volať: „My sme nechceli nikoho k tebe pustiť dovnútra, že áno? Preto si sa zamkol aj pred nami? Je nám to ľúto. Už nebudeme lakomí. Môžu k tebe aj naši kamaráti, dobre? Sľubujeme!“ Keď to počul dedko, žmurkol na dom a ten hneď vedel, že môže otvoriť. Chlapci sa rozbehli na rebrík, div že takmer nespadli. A svoj sľub splnili. V dome sa od vtedy hrali nielen oni, ale s nimi aj ich kamaráti. A dokonca Tomáš aj Rado uznali, že je to s kamarátmi väčšia zábava. A dedko? Ten dodnes nikomu neprezradil svoje tajomstvo. A svoju moc občas ešte používa na to, aby všetko bolo tak, ako má byť.
