Na okraji mesta stojí krásna vila. Je to dom, kde žije niekoľko rodín. Všetci sa spolu kamarátia a tiež spolu organizujú rôzne akcie. Napríklad stanovačku alebo grilovačku. Na prízemí vily býva so svojimi rodičmi chlapec menom Dominik. Je to huncút každým kúskom, ale aj tak ho majú všetci radi.
Bežne býva veľmi statočný, ale bolo krátke obdobie, keď svoju odvahu úplne stratil. Stalo sa to, keď mal šesť rokov a mal nastúpiť do prvej triedy.
Všetci susedia z vily mu hovorili: „Domko, neboj sa, škola je fajn. Naučíš sa čítať, písať a počítať. Navyše je tam aj veľa zábavy. Uvidíš, že sa ti tam bude páčiť.“ Dominik sa ale aj tak bál. Nechcel ísť do školy. Prečo by mal niekam začať chodiť, keď to tam nepozná a už teraz vie, že to tam nebude mať rád.
Dominik mal ešte jedného kamaráta. Malého, chlpatého potkana. Mal ho doma v izbičke v klietke. Veľmi rád sa s ním hral, učil ho nové veci a večer, keď už všetci spali, sa s ním rozprával. A tak potkan každý večer počul, ako sa jeho milovaný Dominik bojí ísť do školy a ako je z toho smutný.
Potkan chcel Dominikovi pomôcť. A tak vymyslel plán. Keď bol prvý školský deň, skôr než Dominik vstal, potkan mu vliezol do aktovky. „Predsa v tom Dominika nenechám. Pôjdem s ním, nech vie, že na neho myslím. A keď tak mu pomôžem, aby sa nebál,“ povedal si pre seba potkan a potichu čakal v aktovke.
Keď sa Dominik vydal prvýkrát do školy, vôbec netušil, že si so sebou nesie aj svojho chlpatého kamaráta. V škole sa Dominik usadil do lavice a čakal, až príde pani učiteľka. V tej chvíli sa ale jeho aktovka začala pohybovať. Skákala, akoby bola na baterky. Všetky ostatné deti sa začali smiať a predbiehať sa, kto bude s Dominikom sedieť. Pretože takúto samohybnú aktovku má dnes málokto. Domko bol rád, že má hneď prvý deň toľko kamarátov, ale chcel zistiť, prečo mu to aktovka robí. Chytil ju, otvoril a zrazu na neho vykukol jeho potkan.
„Kámo, čo tu robíš?“ spýtal sa Dominik svojho chlpáča. Potkan sa len usmial a schoval sa chlapcovi do rukáva. V tej chvíli prišla pani učiteľka. Chcela sa s deťmi privítať, a tak každému podala ruku a predstavila sa. Keď však prišla k Dominikovi a on podával ruku pani učiteľke na privítanie, z jeho rukáva vybehol malý potkan. Postavil sa na koniec jeho dlane a tiež natiahol packu na pozdrav. Pani učiteľka uskočila a vykríkla: „Pomoc, nebezpečné zviera!“ Potkan rýchlo zoskočil späť do aktovky a pri tom volal: „Domko, utekaj, je tu vraj nejaké nebezpečné zviera!“
Dominik sa začal smiať. Potkan vôbec netušil, že pani učiteľka hovorí o ňom. Keď pani učiteľka po chvíli zistila, že chlpaté zvieratko s dlhým chvostom neprišlo z kontajnera, ale je to Domkov maznáčik, upokojila sa. Neskôr bola vlastne rada, že potkan šiel s Dominikom do školy. Aspoň sa deti zasmiali a zabudli na nejaký ten strach zo školského života. Nakoniec to bol aj pekný deň. Dominik síce musel sľúbiť, že s ním potkan do školy chodiť nebude, ale vďaka nemu získal nových kamarátov a tiež zistil, že aj pani učiteľka môže byť fajn. Aj keď je to učiteľka a je už dospelá.
