Za siedmimi horami a siedmimi dolinami bola krajina, ktorej kráľoval Janko. Bol to spravodlivý kráľ a všetci sa pri ňom mali dobre, avšak predsa bola rodinka, ktorej sa tak dobre nevodilo.
Na okraji mesta žili babka a dedko v malej chalúpke, no babka ťažko ochorela, dedko už mal tiež pomenej síl, a tak na poli pracovať či sekerou sa oháňať už nebola práca preňho. Zúfal dedko, ako zaplatí dane a čo budú jesť, keď prácu už nezvládajú a zásoby sa minuli.
Dedkovi už situácia nedala ani spať. A jednu noc, keď sa tak dedko prehadzoval v posteli, rozhodol sa ísť do kuchyne, že si dá pohár vody a pozrie sa cez oblok na mesiac. No keď dedko prišiel do kuchyne, tak sa nestačil čudovať. Na stole stál pár zlatých čižiem. „Odkiaľ sa to tu nabralo? Veru, prekrásne sú to čižmy. Keby sa mi ich podarilo predať na trhu za dobrú cenu, tak aspoň bude na jedlo, aj dane by som vedel poplatiť,“ zamyslel sa dedko a ako povedal, tak aj urobil.
Hneď ráno utekal s čižmami na trh. Myslel, že aj keď ich nepredá za veľmi veľa, ale aj málo mu teraz pomôže. Avšak dedko mal šťastie a práve po námestí prechádzal kráľ Janko. Dedko sa mu poklonil po samú zem a Janko si hneď všimol prekrásne čižmy. „Zdravím, starček, koľko chcete za tieto prekrásne čižmy?“ opýtal sa kráľ a dedko len mykol plecami. „Koľko dáte, pán kráľ. Moja manželka pochorela, mne už sily nestačia a každá koruna pomôže,“ vysvetlil dedko a kráľ siahol do vrecka, odkiaľ vytiahol mešec.
„Veru, starček, ťažké to máte. V tomto mešci je hádam dosť, čo by vám pomohlo. A ak by ste ešte mali aj rovnako krásny plášť, tak sa zastavte za mnou v hrade a zaplatím vám dvojnásobne ako dnes,“ povedal kráľ, vzal čižmy a odišiel. Dedko sa pozrel do mešca a bolo tam oveľa viac, ako si myslel, že dnes zarobí. Toto im postačí na nejaký ten čas. Doma babke porozprával o tomto dni, obaja sa dosýta najedli a ľahli si spať.
Ďalšie ráno sa dedko zobudil, a keď vošiel do kuchyne, tak opäť myslel, že sa mu len sníva. Na stole našiel krásny zlatý plášť, ako si kráľ zažiadal. „Neviem, kto mi tak pomáha, no rád by som to zistil. Veď to nám zarobí toľko peňazí, čo sme nikdy nemali,“ zamyslel sa dedko a vybral sa s plášťom na zámok za kráľom. Kráľ ho hneď prijal a ako sľúbil, tak dedka opäť štedro vyplatil. „Šikovný si ty, starček. Ešte aj štóla taká krásna by sa mi zišla. Ak opäť budeš taký tovar mať, tak mi ho dones,“ zaželal si kráľ a dedko šiel domov. Aj budúce ráno nájde zase zlatú štólu? A tak sa dedko rozhodol, že dnes ponocuje a počká, kto mu tie veci nosí.
Večer sa ukryl za kreslo a potichučky čakal, kedy sa tam zjaví ten, kto mu doniesol tie pekné čižmy aj plášť. A o chvíľku sa zjavil maličký človiečik s červenou čiapočkou, koženými čižmičkami a dlhou sivou bradou. Dedko pomaličky vyšiel spoza kresla a riekol: „Zdravím, ktože si? A prečo si mi pomohol?“ „Som škriatok Šťastíčko a pomáham tým, ktorí to naozaj potrebujú. Je to moje poslanie,“ riekol malý škriatok a sadol si na stôl. „Veru, mohol by som sa ti nejako zavďačiť. Možno ti tu nechať vždy kúsok z toho, čo zarobím. Bez teba by sme so ženou zahynuli od hladu a aj o strechu nad hlavou prišli,“ povedal dedko a škriatok sa usmial. „Mne sú peniaze na nič. Budem vďačnejší za dobré jedlo alebo čokoľvek, čo ti do očí padne, ak inak nedáš, dedko,“ riekol škriatok. A od toho večera sa mali babka s dedkom vždy dobre. Z dedka sa stal úspešný obchodník a škriatka vždy za vďaku večer hostil. Stali sa z nich dobrí kamaráti a žijú šťastne, ak ešte nepomreli.
