Neďaleko malej dedinky žil jeden farmár so svojou malou dcérkou. Na dvore chovali kravičky, kone, ovečky, psíka aj malé mačičky. Farmár však chcel doviesť domov nejaké nové zvieratko, len tak pre radosť. A tak jedného dňa rozhodol, že domov dovedie malé prasiatko.
Najskôr sa mu nový domov páčil. Mal teplú maštaľ, plné koryto a dokonca aj vlastnú malú ohrádku. Lenže čoskoro si začal všímať, že farmár vždy chváli len kravičky za ich mlieko, koníky za ich silu či ovečky za mäkkú vlnu. Dokonca aj mačky a psík dostali od farmára milé slovo, no naňho sa väčšinou len zamračil: „No, Kvik, ty si sa zase vyváľal v blate! Celý si ufúľaný,“ hundral farmár.
Kvikovi bolo z toho smutno. Často si líhal do kúta a rozmýšľal: „Asi som nanič. Keby som vedel dávať mlieko alebo nosiť vozy, iste by ma mal niekto rád. Ale takto som len obyčajné prasiatko.“
Jedného popoludnia, keď sa všetky zvieratá veselo pásli a hrali na dvore, Kvik stál osamotený. A práve vtedy si ho všimla malá Lenka. Bola to dievčatko veselé, s dvomi vrkôčikmi a iskričkami v očiach. Prišla k nemu, sadla si na pník a pohladila ho po chrbátiku.
„Prečo si taký smutný, Kvik?“ spýtala sa nežne. Prasiatko len zakvičalo a smutne na ňu pozrelo. Lenka sa usmiala. „Ale veď ty si veľmi milý! A pozri, v tom blate vyzeráš, akoby si mal brnenie ako rytier. Vieš čo? Budeme sa spolu hrať.“
A od toho dňa už Kvik nikdy nebol sám. Lenka ho vodila na lúku, hádzala mu jablká, učila ho rôzne kúsky a smiala sa, keď sa snažil balansovať na kláte dreva. Niekedy ho dokonca nahovárala na schovávačku – ona sa ukryla za stoh sena a Kvik ju s veselým kvíkaním hľadal, až kým ju nenašiel.
Raz sa stalo, že malé kuriatka prekĺzli cez plot a zabiehali k ceste. Všetky zvieratá len zmätene pobehovali, ale práve Kvik sa rozbehol za nimi. Svojím kvíkaním a šťuchaním ich nahnal späť do dvora. Lenka ho potom objala a zvolala: „Ty si hrdina, Kvik! Bez teba by sa kuriatkam mohlo niečo stať.“
Odvtedy naňho aj ostatné zvieratá hľadeli inak. Už to nebol len „ten špinavý z blata“, ale statočný kamarát, na ktorého sa mohli spoľahnúť.
Aj farmár si jedného večera všimol, ako sa jeho dcérka smeje a šantí s prasiatkom. „No, Kvik,“ povedal, keď ho hladil po hlave, „musím uznať, že si priniesol Lenkinej tvári viac radosti než celé stádo koní. Možno si predsa len veľmi dôležitý.“
Kvik od radosti zakvičal a zakrútil chvostíkom. Už sa necítil menejcenný – pochopil, že každý má svoju hodnotu. Kravičky dávajú mlieko, koníky sú silné, a on vie rozdávať radosť a priateľstvo.
Od tých čias boli Lenka a Kvik nerozlučná dvojica. Hrali sa od rána do večera, zdieľali spolu dobrodružstvá na lúkach aj v sade, a keď sa večer uložili spať, každý vedel, že ich priateľstvo je to najkrajšie, čo sa na farme mohlo zrodiť.
A tak žili šťastne a veselo, kým si na ne spomína každé dieťa, ktoré verí, že skutočný priateľ sa nájde aj tam, kde by ste ho najmenej čakali.
