Bola raz jedna malá dedinka pod hlbokým lesom, a v tej dedinke býval aj jeden veľmi výnimočný chlapček – Jurko. Jurko trávil veľa svojho voľného času práve v tom lese, pretože to bol jeho druhý domov, kde mal veľa lesných priateľov. Rád zvieratká kŕmil a staral sa o ne.
Jedného dňa sa však v lese zdržal o niečo dlhšie. Ako sa stmievalo, pri ceste domov zle odbočil a trocha zablúdil. Nelámal si však nad tým hlavu. Pomyslel si, že ponocovať pod holým nebom by sa mu páčilo, a že hneď ráno dôjde domov za svojimi rodičmi.
Jurko sa zamyslel, kde by mohol prenocovať. Bola to letná noc, a tak sa báť zimy nemusel. Napokon sa rozhodol, že si vylezie na hrubý konár vysokého dubu a tam sa uloží na noc. Ako tak sedel na konári a sledoval nočnú oblohu, zrazu zazrel uprostred lúky akési svetlo.
Nikdy tam nikoho ani nič nevidel – že by tam niekto býval? Moc sa mu nechcelo túlať, ale zvedavosť ho premohla a vydal sa k miestu, kde zahliadol svetlo.
A tam uvidel čosi, čo vyzeralo, akoby sa mu len prisnilo. Bola to malá dedinka s farebnými drevenými domčekmi, a v nej ľudkovia, ktorí mali rôzne farebné klobúky. Jeden z nich mal zelené oblečenie a veľký zelený cylinder.
„Prepáč, ale kto ste a ako to, že ste tu? Nikdy predtým som tu nič také nevidel,“ riekol začudovane Jurko. Škriatok sa trocha vyľakal, keď tam Jurka uvidel.
„Sme škriatkovia,“ odpovedal. „Naša dedina je cez deň neviditeľná. Vieme čarovať, vyrábame veci, pomáhame lesu a prírode. Avšak v našej dedine je čosi vzácne, čo by ľudia zneužívali – je to studňa prianí,“ vysvetlil malý škriatok.
Jurko sa začudovane díval. „To znie, akoby sa mi to len snívalo,“ povedal.
Škriatok sa pousmial. „Veru, je to pravda. Tamto môj kamarát Mráčik ovláda počasie,“ ukázal na jedného v modrom klobúčiku, ktorý práve tvoril hviezdy. „A tamten Fúzik vie liečiť zvieratá,“ ukázal na škriatka v červenom obleku s dlhými fúzmi, ktorý práve napravil motýľovi zlomené krídlo.
„Ľudia nás však nikdy nesmú nájsť,“ pokračoval škriatok, „a preto mi musíš sľúbiť, že o tejto dedinke nikomu nepovieš. Ako vďaku si môžeš splniť jedno želanie – tamto, v čarovnej studni.“
Jurko mu dal svoje slovo. Podišiel k studni a vyslovil svoje želanie:
„Prajem si, aby sa zjavil lietajúci koník, ktorý ma dovedie domov.“
A veru sa tak aj stalo. Jurko poďakoval škriatkovi, vysadol na bieleho tátoša s krídlami a letel nočnou oblohou. Prišlo mu to bláznivé, no užíval si to. Lietať v oblakoch bolo kúzelné a mesiac nikdy nevidel tak blízko!
Keď ho koník vysadil pri jeho dome, zrazu zmizol. Jurko si uchoval túto nočnú spomienku navždy pre seba a dúfal, že ešte niekedy navštívi kúzelnú dedinku.
