Bolo to raz v jednom krásnom lese pod horou, kde sa stromy každoročne preobliekali do nových šiat. Vždy na jeseň si obliekali kabátiky zlaté, oranžové a červené, aby sa rozlúčili s letom. No tentoraz sa čosi zvláštne prihodilo – jeseň meškala. Lístie ostávalo zelené, slnko svietilo príliš silno a tráva sa tvárila, akoby bol ešte júl.
Zvieratká začali byť nepokojné. Ježko, ktorý si každý rok svedomito chystal lístkovú posteľ na zimu, si vzdychol:
„Ako sa mám uložiť na spánok, keď listy nechcú padať?“
Veverička, čo mala líčka plné orieškov, pobehovala sem a tam a mrmlala:
„Ak nebude jeseň, nebude ani poriadna úroda. Ako si spravím zásoby? A čo moja skrýša v dutine stromu?“
A malá sýkorka si smutne sadla na konárik a spievala slabšou piesňou než inokedy:
„Keď nepríde jeseň, nebude ma kto pripraviť na odlet, ani vietor, ktorý mi ukáže cestu.“
Zvieratká sa zišli pri potôčiku, aby sa poradili. Rozhodli sa, že pôjdu hľadať jeseň a privedú ju späť.
Najprv sa vybrali k lúke za lesom. Tam stretli starú lipu, ktorá mala síce zopár zažltnutých listov, ale väčšina z nich bola stále svieža a zelená.
„Ach, milé deti,“ povzdychla si lipa, „jeseň sa niekde zatúlala. Cítim ju v dychu vetra, ale sama ešte neprišla.“
Zvieratká pokračovali ďalej. Šli cez strmé kopce, až prišli na kraj hory. Tam našli úzku cestičku posiatu prvými padajúcimi listami.
„To je jej stopa!“ zapišťala veverička a rozbehla sa vpred.
A naozaj – za zákrutou, v tichej dolinke, sedela jeseň. Bola unavená, jej plášť zo zlatého lístia bol pokrčený a oči mala ospalé.
„Prepáčte mi,“ zašepkala, keď uvidela zvieratká. „Tohto roku som si trochu pospala. Cestou ma unavila horúčava a ťažko sa mi kráčalo. Preto som sa oneskorila.“
Ježko sa postavil na zadné labky a vážne povedal:
„Bez teba je v lese všetko naruby. Potrebujeme tvoju pomoc, aby sme sa pripravili na zimu.“
Veverička prikývla a dodala:
„Ja mám už oriešky, ale nemám kam ich uložiť, ak stromy nezožltnú a nevzdajú sa svojich listov.“
A sýkorka zas štebotala:
„Prosím, vráť sa s nami. Ukáž nám, ako sa lúči leto, aby sme vedeli, kedy máme odletieť.“
Jeseň sa usmiala, natiahla ruky a lístie na jej plášti sa rozžiarilo farbami.
„Ďakujem vám, že ste ma prišli nájsť. Vaša vernosť ma posilnila.“
Spoločne sa teda vrátili do lesa. Keď jeseň prešla cez prvý dub, jeho listy okamžite zažiarili do zlata. Brezy sa rozvlnili v oranžových šatách a javory sa rozžiarili červenou farbou. Vietor zavial chladnejšie a vtáky začali cvičiť na svoj dlhý let.
Ježko si spokojne vystlal brloh prvými padnutými listami, veverička si s nadšením schovala oriešky a sýkorka zaspievala radostnú pieseň.
Les opäť ožil v rytme ročných čias. A odvtedy si jeseň už nikdy nedovolila tak dlho oddychovať. Vedela, že v lese na ňu čakajú priatelia, ktorí sa spoliehajú na jej príchod. A keď sa raz opäť opozdí, určite budú ježko, veverička a sýkorka pripravení jej pomôcť, aby krása jesene nikdy nechýbala.
