Bola raz jedna mušia rodinka. Práve sedeli pri obede na voňavom kúsku hnoja neďaleko kravína a vychutnávali si to. Teda, nie všetci si pochutnávali. Malá muška sa mračila a hnoj jesť nechcela.
„Smrdí to, nechápem, prečo nemôžeme letieť tam do záhrady, kde to pekne vonia jedlom,“ dudrala a bzučala malá muška.

„Pretože si to jedlo ľudia strážia,“ vysvetlil tatinko muške. „Chceš azda dostať plácačkou na muchy?“
„Nie, ale nechcem jesť hnusný, smradľavý hnoj,“ hundrala ďalej.
„Si muška, zlatíčko,“ skúšala to mamka. „Mušky hodujú na zvyškoch, pomáhajú ich tak rozkladať, aby bolo na svete pekne. A samozrejme hodujeme aj na hnoji. Si muška, tak sa s tým zmier.“
„A čo ak nechcem byť muška?“ zabzučala malá muška a odletela preč.
Sadla si na plot pri záhrade. Odtiaľ videla včely, ako lietajú z kvetu na kvet a zbierajú voňavý peľ z rozkvitnutých kvetov v záhrade.
„Ja chcem byť včela, tá nemusí liezť po hnoji,“ zabzučala muška a závistlivo pozerala na včely.
Vtom k nej priletel obrovský sršeň.
„Mušky sú užitočné, buď rada muškou. Ale ak by si to predsa len chcela zmeniť, dám ti tri sršnie priania. Som totiž kúzelný sršeň. Stačí, aby si povedala ‚na sršnie prikázanie‘ a prianie sa ti splní. Len mysli na to, aby to boli múdre priania.“
Sršeň odletel a muška zostala sedieť na plote sama. Vôbec sa nerozmýšľala a hneď vyhŕkla: „Na sršnie prikázanie, nech som včelou!“
A puf! Z mušky bola včela. Vrhla sa na kvietky a privoniavala k nim.
To je oveľa lepšie než hnoj, hovorila si muška, teraz už včela, v duchu. Kým k nej nepriletela iná včela.
No čo tu blázniš? Musíme nazbierať čo najviac peľu a hurá do úľa,“ povedala jej.
A tak naša muška-včela musela celý deň zbierať peľ, nosiť ho do úľa a vyrábať med. Bola z toho taká unavená, veď si nemohla ani na chvíľu sadnúť. Tak veľmi by si chcela oddýchnuť. Len čo si sadla na lavičku na slniečko, aby sa mohla vyhrievať, prisadol si k nej nejaký človek.
„Pozor, ty jedna,“ zakričala na ňu jej včelia kamarátka. „Nech ťa nestlačí! My včely môžeme síce pichnúť, ale iba raz. Potom zomrieme.“
To mušku vystrašilo, rýchlo odletela a sadla si na plot. Včely na ňu volali, nech sa zase pustí do práce, ale muška bola už taká unavená! Toto nebol život pre ňu. Byť včelou je veľmi náročné.
„Na sršnie prikázanie, nech som osa. Veď ony sa predsa tak nedrú,“ povedala muška.
A puf! Namiesto včely tu sedela osa. Bola väčšia, štíhlejšia a rýchlejšia. No paráda! Keď stretla inú osičku, pozdravila sa s ňou.
„Dobrý deň, osička, čo sa stane, keď ma stlačí človek?“ spýtala sa hneď muška-osa.
„Pichneš ho a odletíš. My osy môžeme rozdávať žihadiel, koľko len chceme.“
„No to je paráda!“
„Ani nie, ľudia sa nás boja a snažia sa nás nalákať na sladké do fliaš, kde sa potom utopíme,“ varovala ju osia kamarátka. „A pritom sme užitočné. Bez nás by sa premnožil iný otravný hmyz.“
„Hmyz jesť tiež nechcem. A byť ľuďom na obtiaž ešte viac, než keď som bola muška, to tiež nechcem. Na sršnie prikázanie, nech som zase muška.“
A puf! Z milej osy bola zasa muška. Doletela domov, kde na ňu čakala mušia rodina.
„Muška naša malá, už sme o teba mali strach,“ povedala mamička.
„Dnes vás všetkých pozývam na obed do záhrady, kde osy nakúsli jablká. To si pochutnáme,“ povedal tatinko.
„Dneska nebude na obed hnoj? Hurá!“ radovala sa muška a zamierila s rodinou do záhrady na jablká.
A tak sa stalo, že muška bola rada, že je zase muškou. Každý má totiž svoje miesto v prírode, ktoré mu patrí. Každý je v prírode dôležitý. Aj taká malá, nenápadná muška.