V jednom kráľovstve ďaleko-preďaleko žil lenivý mladík menom Jano. Namiesto toho, aby doma pomáhal rodičom, sa len váľal v posteli. Bol už takmer dospelý a stále sa chcel nechať kŕmiť, česať a obliekať od maminky.
Raz už bola maminka z toho taká unavená, že buchla po stole a povedala: „Takto to nepôjde. Si chlap ako hora a správaš sa ako bábätko. Šup z postele, sám sa obleč, učeš sa a hybaj von z chalupy.“
Jano zostal civieť ako obarený. Bol taký prekvapený, že sa začal obliekať. Ale keďže to robil prvýkrát, dal si nohavice na ruky a tričko na nohy. Ponožky si natiahol na uši a slipy na hlavu. Na ruky si dal topánky. Takto vyzdobený vyšiel pred chalupu, kde mu tatinko vložil do ruky uzlík s buchtami a povedal mu: „Milý Jano, je čas vydať sa do sveta. Si už veľký chlapec a je načase, aby si sa začal obracať sám. Myslím tým pracovať, tak prestaň mávať rukami. Choď do sveta, nájdi svoje šťastie.“
Jano si teda navliekol uzlík na ruku a vyrazil. Bol strašne nahnevaný, že sa na ňom rodičia tak škaredo dohodli a vyhnali ho z postele. Ledva vyšiel za dedinu a už ho boleli nohy.
„Au, moje nožičky, moje úbohé nožičky,“ vykrikoval do celého kraja, až k nemu priletel vtáčik.
„Ty si ale truľko, Jano,“ zaštebotal vtáčik. „Daj si topánky z rúk dole a obuj si ich na nohy, pôjde sa ti omnoho lepšie. Típ, típ, típ.“
Jano si sadol na kameň a po dvoch hodinách sa mu konečne podarilo obuť si topánky.
Vybral sa teda ďalej, ale topánky ho hrozne tlačili na nohy.
„Au, moje nôžky. Tie topánky sú hrozne tvrdé a tlačia mi pršteky. Moje úbohé pršteky,“ rozplakal sa na celý les.
Jeho plač zobudil múdru sovu, ktorá spala v dutine stromu. Vykukla von a zahúkala tak hlasno, až sa Jano od strachu strhol.
„Ty si trúba, Janko,“ zahúkala sova. „Daj si dole ponožky z uší, vyzeráš ako nejaký psík. Daj si ich na nohy a na ne si obuj topánky. A choď do kopca, tam hore. Hú, hú, hú.“
Janko sedel až do večera nad riešením zložitej hádanky, ako sa obliekajú ponožky. Potom sa obul a vybral sa lesom do kopca, ako mu radila múdra sova.
Na kopci ho už zastihla tma, ale keďže tam stál domček, zaklopal na dvere, aby poprosil o nocľah. V domčeku býval drevorubač. Najskôr sa čudoval, že má Jano slipy na hlave, no potom ho ochotne nechal prespať u seba.
„Nemôžem ti však dať nič na jedenie, lebo sám nič nemám,“ povedal drevorubač.
„To nevadí, podelím sa s tebou o buchty, keď ti rúbanie stromov nevynáša na živobytie.“
„Ďakujem, Jano. Ono by to aj vynášalo, ale v celom kráľovstve je prísne zakázané rúbať akékoľvek stromy. Odkiaľ si prišiel, že to nevieš?“ čudoval sa drevorubač.
„Z Hornej Dolnej, ale o svet som sa doteraz veľmi nezaujímal. Prečo sa nesmú rúbať stromy?“
„To preto, že jeden z tých stromov je naša zakliata princezná. A nikto nevie, ktorý to je. A zlá ježibaba, ktorá ju zakliala, býva v jaskyni v skalách. Hovorí sa, že žerie ľudí, takže sa tam nikto neodváži vojsť.“
„Ráno sa tam vyberiem. Ale mám na teba ešte jednu prosbu,“ povedal Jano. „Daj mi svoju sekeru, aj tak stojí v kúte medzi pavučinami a usadá sa na nej prach.“
„Dobre, Jano, je to tvoje.“ Ale prosím ťa, skôr než ráno vyrazíš, prezleč si nohavice a tričko. Máš to naopak. Tričko sa oblieka cez hlavu a na ruky, nohavice patria na nohy. Pôjde sa ti lepšie.“
Na druhý deň ráno sa Jano obliekol správne, vzal sekeru a hrdinsky so slipami na hlave vyrazil do skál. Prišiel k jaskyni, kde bývala zlá ježibaba.
„Hej, babo, vylez von! Udatný rytier je tu, aby zachránil princeznú!“ zakričal pri jaskyni.
Z jaskyne sa vypotácala zhrbená otrhaná babka s bradavicou na nose, premerala si Jana pichľavým pohľadom a začala sa strašne smiať, až sa váľala po zemi.
Ty? Ty a udatný rytier? Trkvas, čo sa ani nevie poriadne obliecť? Ty princeznú sotva zachrániš, rytier zo Spoďárova.
Nezdržiavaj, baba, a pekne mi povedz, ktorý strom je princezná.
Jeden strom v lese je ona. V noci sa mení na stromovú vílu a tancuje na lúke. Aby jej náhodou nezdreveneli nohy, hehehe. Máš tri dni a tri noci na to, aby si mi ukázal, ktorý strom je ona. Ak uhádneš, premením ju späť a nechám vás ísť. A poviem ti, ako sa správne nosia slipy. Ak nie, slipy budú moje a teba premením na záchod. Už by sa mi nejaký do tej jaskyne zišiel.“
„Platí,“ povedal Jano.
Prišiel na čistinku, kde mala v noci na lúke tancovať princezná. Naozaj večer odniekiaľ z lesa pribehla a začala tam pobehovať a tancovať. Bola taká krásna. Jano sa nemohol vynadívať, ale teraz nesmel strácať čas. Rýchlo sa vrhol do lesa, chytil sekeru a začal stínať jeden strom za druhým. Najskôr mu to veľmi nešlo, doteraz nič nerobil.
Au, au, moje ručičky. Mám na nich mozoľky,“ nariekal Janko, keď zoťal desiaty strom.
Počula to múdra sova a priletela k nemu.
Prečo nám tu rúbeš les?“ opýtala sa sova.
Janko jej vysvetlil, že musí nájsť princeznú. Tá v noci tancuje ako dievča, a preto nie je stromom. Keby v noci vyrúbal všetky stromy, ráno tam zostane stáť len jeden a to bude ona.
Ak ju nenájdem, tá baba ma premení na záchod a bude na mňa chodiť… chodiť. Vieš, ako to myslím, sovička?
Sova zavolala bobry, aby Janovi pomohli rúbať stromy. Išlo im to spolu rýchlejšie, ale keď ráno vyšlo slnko, stromov bolo stále veľa.
Cez deň Jano oddychoval a hneď večer sa do toho pustil znova. Ale ani druhú noc sa mu s pomocou bobrov nepodarilo vyrúbať celý les. Až tretiu noc konečne všetky stromy široko-ďaleko ležali na zemi. Jano bežal na lúku pozrieť sa na princeznú. Bola taká krásna, že ju zatúžil chytiť a pobozkať.
Princezná sa ho však zľakla a utekala preč. Kto by sa v noci nezľakol chlapa so sekerou a slipami na hlave? Jano bežal za ňou. Niekoľkokrát sa zakopol o kmene padnutých stromov, ale nevzdával sa. Už sa k nej blížil. Ani si nevšimol, že slnko pomaly vychádza. Už natiahol ruku po princeznej, našpúlil peri, že jej dá pusu, a zrazu buch! Jankova pusa narazila do stromu, ktorý sa pred ním zjavil namiesto princeznej.
„Au, au, moja úbohá pusinka!“ začal nariekať Jano na celý les. „Ale mám princeznú!“
Kde sa vzala, tu sa vzala, objavila sa tam ježibaba.
„Vyhral si, rytier so slipami namiesto prilby. Dám ti princeznú.“
Ježibaba premenila princeznú zo stromu späť na dievča a pošepkala Jankovi, ako sa správne nosia slipy. Janko si ich okamžite strhol z hlavy a schoval ich za chrbát. Princezná sa chichotala a mala radosť, že je zachránená.
Cestou ku kráľovi vrátil Jano sekeru drevorubačovi a poďakoval mu.
Na zámku sa čoskoro konala veľká svadba. Janko si bral za ženu princeznú. Tá ho naučila, ako sa správne obliekať, a tak bolo všetko, ako malo byť. Janko sa čoskoro stal kráľom a vládol múdro veľa, veľa rokov. A ak nezomrel, vládne tam so svojou kráľovnou dodnes.
