Bola raz jedna princezná, volala sa Svetlana a veľmi rada sa skrášľovala, aby sa všetkým páčila. Mala krásne šaty, krásne náušnice, krásnu korunku, ale zo všetkého najkrajšie boli jej farebné korálky, ktoré nosila na krku.
Raz ráno sa Svetlana hrala v záhrade a šnúrka s korálkami sa jej pretrhla. Zistila to až pri obede a rozplakala sa. Boli to jej najobľúbenejšie korálky, ktoré jej kedysi kúpila maminka kráľovná.
Kráľ hneď poslal sluhov, aby korálky našli a priniesli. Ale nikto z nich nenašiel ani jednu korálku. Čoskoro sluhovia dokonca zo záhrady utiekli.
„Ako to, že nehľadáte korálky?!“ hneval sa na sluhov kráľ.
„Radi by sme, Vaša Výsosť, ale objavil sa tam nejaký krtko a vyhnal nás,“ hovorili sluhovia.
„Ako vás mohol vyhnať malý krtko?“
„On nie je až taký malý. A je zlý. Hádzal po nás hlinu.“ A keď ho vraj budeme stále rušiť a dupotať mu nad hlavou, tak nás pohrýzie.“
Kráľ poslal záhradníka, aby krtka vyhnal a našiel korále. Záhradník sa však tiež čoskoro vrátil.
„Pán kráľ, videl som jednu modrú korálku. Niesol si ju krtko do krtinca. Keď som ho chcel zastaviť, vyceril zuby a prekúsol mi hrabličky,“ fňukal vystrašený záhradník a ukazoval hrable rozlomené na dva kusy.
„To je mi teda poriadok,“ hundral kráľ. „Či krtkovia vedia prekusovať hrable?“
„Asi je čarovný, Vaše Veličenstvo.“
Kráľ krútil hlavou a šúchal si bradu v zamyslení, až si takmer vytrhal fúzy. Potom dostal nápad.
„Nechajte vyhlásiť, že hľadáme niekoho, kto nás toho krtka zbaví.“ Musí byť silný, múdry a musí dobre vidieť, aby našiel všetky korálky.“
Kráľovská správa sa rozšírila do všetkých kútov kráľovstva. Čoskoro prišli hneď traja mládenci, ktorí sa chválili výborným zrakom a ešte väčším odhodlaním premôcť krtka.
„Výborne, hneď traja švárni mládenci,“ tešil sa kráľ. „Tak šup do záhrady, obkľúčte krtka a vrhnite sa naňho.“
„Kdeže,“ začali mládenci krútiť hlavami a jeden cez druhého opakovali: „Ja sa nebudem s nikým deliť o víťazstvo.“
„Tak pôjdete po jednom. Tak napríklad ty,“ ukázal kráľ. „Pôjdeš prvý. Ako ti hovoria?“
Mladík odhryzol z mrkvy a hovorí: „Ja som rytier Ostrovid z ostrova Mrkvokaskar. Nalákam toho vášho krtka na mrkvu, potom ho obkľúčim a zadupem ho do krtinca tak silno, že vylezie na druhej strane zemegule.“
Rytier sa vybral do záhrady, ale keď dlho nechodil, poslali poňho sluhov. Tí ho našli zahrabaného v krtinci až po krk, trčala mu len hlava a z nosa mu vytŕčala mrkva. Krtko ho takto vyparatil.
„Tak teda ty,“ povedal kráľ a ukázal na druhého mládenca so sklom v ruke.
„Ja som Jaromír, vládca krajiny za morom, kde vyrábame takéto kúzelné zväčšovacie sklíčka. Je to ozajstné kúzlo. S tým uvidím na zemi každú malú korálku, akoby to bola obrovská lopta. Však sa pozrite, pán kráľ.“
„Pekné,“ povedal kráľ, keď si sklíčko prezrel. „My tomu tu u nás hovoríme okuliare. Tak veľa šťastia, Jaromír.“
Jaromír sa dlho nevracal, a tak kráľ poslal sluhov, aby sa po ňom pozreli. Sluhovia našli Jaromíra zahrabaného v krtinci tak, že mu trčala len hlava, a sklíčko mal napchaté v ústach. Ten krtko mu ale dal.
„Tak teraz ty, chlapče. Povedz mi, ako ti hovoria,“ povedal kráľ tomu poslednému mládencovi, ktorý sa stále len hlúpo usmieval.
Ja som Miroslav. A všetko riešim v mieri a po dobrom. Toho krtka stačí len objať a ukázať mu našu lásku.
S týmito slovami Miroslav odišiel na záhradu. Keď sa nevrátil ani na večeru, kráľ poslal sluhov, aby ho vyhrabali z krtinca. Sluhovia sa však veľmi čudovali, keď zistili, že krtinec je prázdny. Miroslav bol totiž zahrabaný o kúsok vedľa v hnoji a ešte mal opuchnutý nos, lebo ho krtko doň uhryzol. Očividne krtko vrúcne objatie neocenil.
Kráľ bol zúfalý, ale nie tak veľmi ako princezná. Celá smutná sa vybrala do záhrady, tam si sadla a začala smutne spievať:
„Korálky, moje korálky,
zakotúľali ste sa do diaľky.
Kto mi ich nájsť pomôže,
toho si vezmem za muža.“
Zrazu sa jej pri nohách objavila hŕstka stratených korálok. A ďalšie pribúdali, ako ich krtko po jednom nosil zo záhrady. Princezná ich pozbierala, navliekla na šnúrku a dala si ich okolo krku.
„Čo som sľúbila, to splním, drahý krtko,“ povedala princezná a nechala na druhý deň oznámiť, že sa bude konať veľká svadba.
„Nemôžeš si vziať krtka,“ hneval sa pán kráľ.
„Priniesol mi korálky. Navyše som dala svoje slovo. A to platí,“ trvala na svojom princezná.
V ten slávny deň princezná v krásnych šatách stála pri oltári a v rukách držala svojho budúceho muža – krtka. Len čo mu dala pusu na ňufáčik, krtka zahalila iskriaca hmla a namiesto neho tam stál krásny mladý princ.
„Ďakujem ti, Svetlana, že si ma vyslobodila zo zlého zakliatia. Som princ Karol. Zakliala ma zlá sudička. Iba bozk pravej lásky ma mohol vyslobodiť.
To bolo radosti! Svetlana bola rada, že má takého pekného a hlavne dobrého manžela. Spolu sa stali kráľom a kráľovnou. Ale kráľa Karla už odvtedy nikto nepoznal inak ako kráľa Krtka. Jemu to nevadilo, bol múdry a dobrý kráľ a so Svetlanou žili šťastne až naveky.
