Bolo raz jedno dievčatko menom Stela. Stela žila s mamičkou a oteckom v krásnom byte na okraji mesta. Lenže ten ich byt zas nebol až taký krásny. Stela mala totiž jednu zlú vlastnosť. Nechcela po sebe nič upratovať. A čo je horšie, bola hrozne neporiadna.
Spočiatku to nebolo až také zlé. Veď upratať po nej tanier zo stola alebo utrieť obliaty obrus nie je až taký problém. Ale ono to pokračovalo. Maminka každý deň zbierala obaly od sušienok, ktoré boli všade po zemi. Tatinko všade nachádzal špinavé ponožky, ktoré si Stela vyzliekla tam, kde ju to práve napadlo, a nechala ich tam ležať. Rovnako to robila s papiermi, ceruzkami, hračkami, šatami aj zvyškami jedla.
Obaja rodičia boli z toho večného upratovania takí unavení, že sa rozhodli nechať Stelu zatvorenú v jej izbe, kam jej nosili jedlo a ďalšie veci, aby nerobila neporiadok po celom byte. Mysleli si, že keď už nebude mať Stela v izbe kam stúpiť, predsa len to po sebe nakoniec pozbiera a uprace. Ale kdeže.
To, že Stelin neporiadok nie je normálny, zistila ako prvá maminka. Stelinke práve niesla k obedu polievku. Otvárala dvere do Stelininej izby, prekročila hromadu plyšákov, ladne preskočila rozhádzané lego, pretancovala pomedzi bábiky, ale keď sa už blížila k stolíku, uvidela hromadu pokrčených papierov. Maminka už nestihla stúpiť inam. Keď stúpila na papier, noha sa jej pošmykla. Pod papiermi boli totiž ešte rozhádzané autíčka. Maminka spadla, polievku rozliala a ešte si urobila modrinu o plastového dinosaura.
„Tatinko, toto nie je normálne. V jej izbe to vyzerá horšie ako v odpadkovom koši,“ povedala maminka, keď si brala čisté oblečenie.
„Máš pravdu, mal by som jej dohovoriť,“ uznal tatinko. „Odkiaľ máš tú modrinu, mami?“
„Uhryzol ma dinosaurus, tatinko. A choď už, inak sa obávam, že budeme musieť vyhľadať odborníka.“
„Hádam to nebude také zlé,“ smial sa tatinko a vybral sa za Stelou.
Keď tatinko vošiel do izby, Stelu nikde nevidel.
„Stela? Si tu?“
„Hej, tu som.“ „Hrám sa s modelínou,“ ozvalo sa dievčatko spod kopy odpadkov a hračiek niekde vľavo.
„Stela, treba tu upratať. A ty nám s tým musíš pomôcť,“ povedal tatinko.
„Tak dobre,“ ozvala sa Stela.
Tatinko bol prekvapený, že to išlo tak ľahko. Dlho sa však netešil. Stela len prehrnula neporiadok z kúta do kúta, vytvorila cestičku od dverí k stolíku a k posteli, takže to tam teraz vyzeralo ako cestičky medzi vysokými závejmi snehu. Lenže to nebol sneh, ale kopa odpadkov, zvyškov jedla, oblečenia a hračiek.
Rodičia sa teda rozhodli, že sa poradia s odborníkom. V meste mal veľmi dobrú povesť generál Propr. Po vojne sa chvíľu živil predajom čistiacich prostriedkov, teraz sa špecializuje na neporiadne deti a učí ich byť poriadnymi.
Generál Propr prišiel skoro ráno a hneď sa hnal ku dverám do Stelkinej izby. Rodičia sa ho snažili zadržať, že Stelka ešte spinká. Ale generál sa nedal zadržať, vykopol dvere a začal kričať:
„Vstávať! A upratať! Odpadky do koša, hračky na poličky, šaty do skrine! Hop, hop, hop!“
Stela bola taká prekvapená, že bez slova vyskočila z postele a hneď sa pustila do triedenia neporiadku.
„Zuby vyčistiť, obliecť sa, učesať!“ rozdával generál Propr ďalšie rozkazy. „Odpadky schmatnúť a k popolnici!“
Rodičia s otvorenými ústami sledovali, ako Stela upratuje, uteká vyhadzovať odpadky do popolnice a dokonca sa aj obliekla. Inokedy trávila celý deň v pyžame.
„Pohov!“ zahromžil napokon popoludní generál Propr a pustil dievča do jej izby.
Rodičia nešetrili vďakou, lebo generál Propr dokázal nemožné. Naučil ich dcéru upratovať. Veď jej izba je zrazu ako zo škatuľky.
„Upratovanie chce poriadok a disciplínu,“ vyhlásil generál Propr, nechal rodičom pár čističov do kuchyne zadarmo a odišiel za ďalším neporiadnym dieťaťom.
Len čo za generálom zapadli dvere, Stela zo seba strhla za hrozného nadávania šaty, pohodila ich po zemi, nahnevane povyhadzovala hračky z poličiek, šaty zo skrine pohádzala tiež, ešte ich poriadne pokrčila a nakoniec do toho vysypala hlinu z kvetináča. Ušpinená zaliezla do postele a zamaľovala periny.
Rodičom nezostali nič, len oči pre plač. Ich Stela je nenapraviteľná. A to si už mysleli, že ju generál Propr vyliečil. Budúci rok by mala Stela začať chodiť do školy. Môžu vôbec takého neporiadnika pustiť medzi ľudí?
Raz prišli na návštevu dedko s babičkou a prišli Stele zablahoželať k narodeninám.
„Kdeže mám svoju milovanú vnučku?“ zaspievala babička a nahrnula sa do Stelinej izby.
Musela sa veľmi snažiť, aby sa vôbec vošla do izby. Neporiadok jej siahal až po krk. Zatiaľ čo babka plávala v neporiadku a snažila sa v ňom nájsť Stelu, dedko sa rozhodol ísť na to inak.
Vieš, že som býval smetiar. Zavolám kolegom do práce, nech mi pristavia kontajner a všetko tam povyhadzujeme. Inak tú Stelu asi nenájdeme.
O chvíľu už pred domom stál kontajner a dedko s babkou pomocou snehovej lopaty vyhadzovali hromady neporiadku. Medzitým sa rodičia vrátili z nákupu. Vysvetľovali starkým, že tá námaha je zbytočná, že Stela tam za jeden deň narobí úplne ten istý neporiadok. Ale babka s dedkom sa nedali vyrušovať.
Večer bola Stelina izba zase ako zo škatuľky. Ale kde je Stela? Upratali celú izbu, no nikde ju nenašli.
Nikto už však nemal silu sa tým znepokojovať, lebo celodenné upratovanie všetkých tak unavilo, že zjedli koláčiky a rozišli sa spať. Kam sa ale podela Stela? Maminka si myslí, že Stela záhadne zmizla. Tatinko si myslí, že Stela utiekla počas upratovania z domu, aby nemusela upratovať. Babička je zase presvedčená, že Stelu ten neporiadok zjedol. A dedko? Ten sa len chechtá a rozpráva všetkým historky z čias, keď bol ešte smetiarom.
V skutočnosti Stelu nevedomky vyniesli zabalenú v odpadkoch do kontajnera. Tento smetiari odviezli na skládku, kde sa Stele tak páčilo, že ani nechcela ísť domov a zostala tam bývať medzi odpadkami. Dodnes tam pomáha smetiarom vysýpať popolnice a je šťastná, že už nemusí upratovať.
