V jednom meste sa túlaval malý psík. Patril k plemenu mops, takže bol taký malý, baculatý, mal krátke nožičky, silné telíčko, krátky ňufáčik a veľké guľaté oči. Nemal žiadne meno, pretože nikomu nepatril. A nikto ho ani nechcel. Túlal sa mestom sám.
Často mu škvŕkalo v brušku, pretože nemal ani svoju misku, kde by mu niekto dal papkanie. Preto chodieval za ľuďmi, aby z nich niečo malé vymámil.
Raz práve pršalo a mopsík sa nemal kam schovať. Bola mu zima. Keď zbadal jednu pekne oblečenú pani v klobúku, rozbehol sa za ňou. Ona si ho ani nevšimla. Až keď stála pri dverách svojho domu, zbadala na zemi skrútené mokré zvieratko.
„Čo si zač?“ spýtala sa a pokrčila nos. Opatrne sa psíka dotkla prstom, ale hneď ucukla. „Fuj, ty si mokrý a špinavý.“
Psík radostne zavrtel chvostíkom. Myslel si, že sa s ním pani bude hrať, že ho nakŕmi a možno ho nechá niekde, kde na neho nebude padať studený dážď. Ale to sa mýlil.
„Pozri, uháňaj preč, ja ťa nechcem. Si škaredý. Máš vyvalené oči ako muška, oplácané telíčko ako guľatý snehuliak a určite v noci chrápeš. Ideš preč!“
Psík sklopil ušká a utekal preč. Lenže pri susednom dome práve stála maminka s dievčatkom Amálkou. Počuli pani hundrať a potom uvideli aj malého psíka mopsíka, ako beží k nim.
„Jej, psík!“ zvolala malá Amálka a privinula si psíka do náručia. „Asi je trošku špinavý.“
„Ale je krásny. Chudáčik, asi nemá pánička,“ povedala mamička.
Psík sa na ňu pozrel s hlavičkou nakrivo. Naozaj povedala, že je pekný? Veď tá pani predtým hovorila, aký je škaredý.
„Ty vôbec nie si škaredý,“ prihovárala sa Amálka ďalej psíkovi, akoby presne vedela, na čo myslí. „Tá pani opisovala samu seba. Veď vyvaľovala oči ako stará ropucha. A v noci určite aj chrápe.“
„Ale Amálka, takto sa o ľuďoch nehovorí,“ napomenula ju mamina.
„Ale veď mám pravdu. V škôlke nám pani učiteľka hovorila, že nemáme súdiť druhých podľa toho, ako vyzerajú. A navyše tá pani klamala. Ten psík je nádherný. Necháme si ho? Necháme?“
„Ak sa nenájde jeho majiteľ, môže u nás zostať,“ rozhodla mamina.
„Hurá! A bude sa volať Jerry!“
A tak sa stalo, že malý psík mopsík dostal vlastnú mištičku, chutné jedlo a vlastný peliešok. Býval pekne v teplúčku, spával so svojimi ľuďmi v posteli a už nikdy nepočul, že je škaredý. Konečne našiel ľudí, ktorí ho mali radi presne takého, aký je.
