Na rybníku sa objavila papierová lodička. Všimla si ju muška a posadila sa na ňu.
„Jej, budem kapitánkou a preplavím sa cez tento rybník,“ zabzučala.
Počula to kobylka, ktorá sa hneď vedľa na brehu vyhrievala na slniečku.
„Počkaj na mňa, muška, potrebuješ námorníka,“ zvolala a hneď skočila na loďku.
Loďka sa zakymácala, ale statočne plávala ďalej. Neplávala rýchlo, len sa hojdala na hladine.
„Super! Už mám námorníkov,“ radovala sa muška. „Tak hor sa na druhý breh!“
Chvíľu sa tie dve hrali na kapitána a námorníkov, keď ich začul kapor, ktorý práve plával okolo.
„Jej, vy máte krásnu lodičku. Aj ja chcem byť kapitánom,“ zamrmlal kapor, a skôr než ho muška s kobylkou stihli varovať, vyskočil z vody a plesol so sebou na lodičku.
Muška odletela, kobylka uskočila na breh. Lodička z papiera sa pod mokrým a ťažkým kaprom úplne rozpadla. Kapor plesol späť do vody aj s rozmočeným papierom, ktorý kedysi býval lodičkou.
Muška sa rozplakala, keď videla, že lodičku už nemajú.
„Neplač,“ utešovala ju kobylka. „Aj mne je ľúto, že už lodičku nemáme. Ona by nám aj tak nevydržala večne. Aspoň sme sa pekne pohrali a máme na čo spomínať. Možno niekde a niekedy objavíme zase nejakú ďalšiu.“
„Máš pravdu, kobylka,“ uznala muška a vyfúkala si nos do trstiny. „Nebudeme si predsa kaziť zážitok z plavby nejakým neobratným kaprom.“
Len čo to dopovedala, kapor priplával k brehu. Vystrčil hlavu a povedal: „Prepáčte, dievčatá, nechcel som vám pokaziť hru. Ale viete, čo som videl? O kúsok ďalej pri rybníku sa hrajú deti. Skladajú farebné lodičky z papiera a púšťajú ich na vodu. Ak si posúrite, ešte stihnete naskočiť do niektorého papierového korábu.“
Muška s kobylkou kaprovi poďakovali a rýchlo sa vydali o kúsok ďalej. Kapor mal pravdu. Dve deti púšťali lodičky na rybník.
„Beriem modrú,“ zabzučala muška a rozletela sa na lodičku, ktorá bola od brehu najďalej.
„Ja budem kapitánom na tej čiernej. Ja budem totiž pirát,“ zvolala kobylka a skočila z brehu na palubu.
A tak tie dve plávali. Muška sa rozhodla, že prepláva rybník až na druhý breh. Kobylka zasa hľadala, či nenájde niekde nejaký ostrov, kde by mohol byť ukrytý pirátsky poklad.
„Vietor je dobrý,“ volala muška. „Čoskoro budem na druhej strane.“
„Pozor, kačice plávajú sprava. Nemajú náhodou prednosť?“ volala kobylka.
„Kačice sa mi určite vyhnú. Alebo nie? Už som takmer na druhom brehu. Čo sa asi tak môže pokaziť?“
„Mohlo by predsa začať pršať,“ zakvákala kačka, keď oboplávala papierovú lodičku.
Muška sa pozrela na nebo. Naozaj sa začalo zaťahovať. Z neba začali padať prvé kvapky vody, čo rozvírili hladinu a lodičky sa začali hojdať.
„Búrka na mori,“ volala muška.
Dážď vôbec nemala rada, lebo s mokrými krídlami sa nedá lietať. Ale tie malé vlnky ju skoro dostali až k brehu.
„Som v cieli a hurá do sucha,“ zabzučala muška.
Kobylka pri brehu ešte nebola, ale jej loďka už bola tak nasiaknutá vodou, že sa potápala.
„Opustite loď!“ zvolala kobylka a mocným skokom doskočila na breh za muškou.
Obe sa schovali na vetvičku pod listami, kde na ne nepršalo. Dívali sa na dážď a radovali sa, aký pekný deň sa im vydaril. Veď aj daždivé počasie je krásne. A keď bude zase pekne, určite budú sledovať, či niekde deti nepúšťajú lodičky na vodu. Pretože je to úžasná zábava.
