Podľa rozprávky K. J. Erbena Švec a čert
Kedysi dávno žil jeden švec, ktorý šil topánky. Ale nikto ich nekupoval, a tak na ševca prišla bieda. Nemal na jedlo a keďže nevedel, ako uživí seba, svoju ženu a deti, rozhodol sa upísať vlastnou krvou čertovi. Len čo na to pomyslel, čert bol hneď tu aj so zmluvou. Švec podpísal a tak sa s celou rodinou upísal peklu.
„Čo za to budeš chcieť, švec?“ spýtal sa čert.
„Chcem mať stále dosť peňazí, aby som uživil seba aj svoju ženu a deti.“
A tak mu čert každý deň nosil peniaze. Bieda sa od ševcovej rodiny odsťahovala a tí sa niekoľko rokov mali dobre.
V tom čase chodili po svete dvaja žobráci – pán Ježiš a svätý Peter. A každého, kto im ponúkol na noc strechu nad hlavou a niečo dobré na jedenie, toho odmenili tým, že mu splnili prianie. Zastavili sa aj u ševca. Ševcová im hneď dala večeru a nechala ich prespať vo svojej izbe, sama prespala na sene v stodole. Ráno vstala skôr a pripravila hosťom raňajky.
A keď tí podivní hostia odchádzali, pýtali sa ševca, čo by mu oni mohli dať na oplátku?
„Splním ti tri želania, za to, že si nás tak milo prijal,“ povedal pán Ježiš.
Švec sa zamyslel a hovorí: „Najprv by som si veľmi želal, aby sa každý, kto si sadne tu na moju trojnožku, nemohol postaviť, kým mu to ja nedovolím. Moje druhé želanie je, aby ten, kto mi bude oknom nazerať do chalupy, zostal pri ňom prilepený, kým nepoviem, že môže ísť. A moje tretie želanie je, aby ten, kto mi bude triasť ovocnými stromami, zostal pri nich prilepený, kým mu nedovolím odísť.
Svätý Peter sa tým želaniam smial, ale pán Ježiš prikývol a povedal: „Nech sa stane, ako si želáš.“
Roky plynuli, keď sa zrazu objavil čert a pripomenul ševcovi:
Ševče, už je čas. Priprav sa s rodinou, idete do pekla.
„No dobre, čertisko,“ hovorí švec, „ale práve večeriame. Počkaj chvíľu, kým dovečeriame, hneď sa pripravíme a pôjdeme. Zatiaľ sa posaď, určite si celý deň behal a si unavený.“
A tak si čert sadol. Švec s rodinou dojedli večeru, potom sa všetci nachystali a švec vyzval čerta, že môžu teda ísť. Lenže čert, nech sa snažil akokoľvek, akoby ho niekto prikoval ku stoličke. Krútil sa, vzpieral sa, vrešťal, ale bolo to márne.
„Teda, čertisko, to snáď nie,“ povie švec. My už chceme ísť a ty nie? Tak to si budeš musieť ešte počkať, keď sa ti nechce.
Dobre, pridám ti, len ma pusť.
Švec čerta pustil. Čert mu dal ďalších sedem rokov, kým opäť príde, a zmizol späť do pekla.
Keď uplynulo sedem rokov, čert sa opäť objavil u ševca. Tentoraz si však povedal, že do tej jeho chalupy nepôjde, že naňho počká vonku. Aby mu to pripomenul, klopal mu na okno a pozeral sa do izby.
Švec, už je čas!“ kričí naňho čert.
„Dobre, dobre, pripravíme sa, upraceme tu veci a môžeme ísť.“
Keď bola ševcova rodina pripravená, švec zas naliehal na čerta, že už môžu ísť. Ale čert zostal prilepený pri okne a nemohol sa odtrhnúť, nech sa krútil akokoľvek.
„Ty si zo mňa robíš blázna, čertisko jedno špinavé,“ hovorí švec. „Zasa ma necháš pripraviť a zasa nechceš ísť? Tak si choď zase sám a príď o ďalších sedem rokov. A vravím ti, ak ani tretí raz nebudeš chcieť ísť, tak ti vyprášim kožuch, až budeš kukať.“
Čert ševcovi daroval ďalších sedem rokov a len čo mohol, uháňal späť do pekla.
Lenže čas beží ako voda, a tak sa jeden rok s druhým zišiel a už tu bol zas ten deň, keď mal čert vziať ševca aj s rodinou do pekla.
„No tak, ševče, priprav sa a poď,“ povedal čert.
„Veď sa už obliekame. Ale na cestu si ešte chceme vziať pár hrušiek, keby sme po ceste vyhladli. Ak to chceš urýchliť, zatras stromom a vezmi si zopár aj pre seba.“
Čert sa rozbehol ku hruške a triasol ňou tak silno, až spadli hrušky aj všetky listy, že na strome ostali len holé konáre. A čert sa už od stromu odtrhnúť nemohol. Keď to švec videl, veľmi sa nahneval.
Ty jeden darebák, povedal som pár hrušiek a ty zničíš celý strom? A zase nechceš ísť? Ja ti dám po kožuchu!
A s týmito slovami sa švec vrhol na čertova a mrskal ho remeňom. Čert kvílil a sľuboval, že ho nechá na pokoji, len nech ho už nechá. Švec čerta pustil, ale čert bol tak zbitý, že ho v pekle takmer ani nespoznali.
Za to mal švec od čerta pokoj až do smrti. Ale čo po smrti? To mal šuster už vymyslené. Naliehal, aby ho pochovali aj s jeho zásterou. Jeho deti tak aj urobili. Keď teda švec zomrel, jeho duša putovala do neba, k nebeskej bráne. Zaklopala a svätý Peter otvoril.
„Ty nepatríš do neba, duša hriešna. Spojil si sa s čertom, teda choď do pekla,“ povedal svätý Peter a zabuchol ševcovej duši pred nosom.
Tak sa šuster pozbieral a išiel do pekla. Zaklopal na pekelné brány, vykukli čerti a začali vrieskať a utekať: „To je ten švec! Rýchlo preč, kým nám nenatiahne a nevyženie nás z pekla! Zavrite, aby sa sem nedostal.“
A tak sa ševcovi zatvorilo pred nosom aj peklo. Tak švec vyletel opäť k bránam nebeským a zaklopal na svätého Petra.
„Opakujem ti, hriešna duša, že tu pre teba miesto nie je,“ povedal, no skôr ako stihol zavrieť, švec hodil za bránu do neba svoju zásteru.
Ale nič to nepomohlo, brána bola zatvorená, tak to išiel skúsiť znova do pekla. Zabúchal na vrata, ale tam bolo ticho, ani lístoček sa nepohol, ako čerti predstierali, že nie sú doma, aby náhodou nedostali výprask. Tak sa švec po chvíľke čakania pobral a letel opäť k nebu.
„Hovorím ti, že ťa v nebi nechceme,“ povedal svätý Peter, ale ševcova duša mu prekĺzla medzi nohami a sadla si na zástěru.
„Tu pre teba nemáme miesto,“ opakoval svätý Peter, ale švec zakrútil hlavou.
„Veď ani nesedím na vašom, ale na svojom. To je moja zástera.“
Svätý Peter sa išiel posťažovať Ježišovi, ten sa len usmial a nad dušou ševca sa zľutoval.
„Tak ho tam nechaj, nech si tam sedí na zástere pri tej bráne, keď ho ani v pekle nechcú.“
