Určite ste už počuli o mnohých neposlušných deťoch, ale stavím sa, že o Tomáškovi, ktorý sa nechcel obliekať, ste ešte nepočuli.
Tak teda, bol raz jeden chlapček menom Tomáško, ktorý, ako sme už naznačili, sa nechcel obliekať. Ale nielenže nechcel, on sa obliecť ani nenechal. Keď sa rodičom Tomáška podarilo ho prekabátiť a obliecť, Tomáško zo seba oblečenie strhol a opäť behal nahý. A to úplne.
Kým bolo leto, rodičia nad tým len mávli rukou. Je teplo, tak Tomáško neprechladne. A hádam ho to do zimy prejde. Lenže to bol veľký omyl.
Hneď na jeseň, s prvým dažďom, nastal veľký problém. Mamička potrebovala ísť s Tomáškom do obchodu, ale Tomáško behal po byte a trhal zo seba ponožky, ktoré sa mamičke podarilo naňho navliecť.
„Aspoň pršiplášť, veď vonku prší,” dohadovala sa mamička.
„Nebudem sa obliekať. Nebudem! Pôjdem nahý!”
„Vonku prší. Kvapky sú studené. Prechladneš a nebudeš sa môcť hrať,” hovorila mamička.
Ale Tomáško nič. Keďže v obchode čoskoro zatvárali, mamička sa ponáhľala po jedlo. Tomáško vedľa nej poskakoval úplne nahý, skákal v mlákach a čľapkal okolo seba.
„Mamička, veď je zima! Prečo to dieťa neoblečiete?” čudovali sa ľudia, ktorí ich stretávali.
Mamička sa len hanbila. Ťažko každému vysvetľovať, že obliecť Tomáška je úplne nemožné.
Keď prišli domov, Tomáško bol mokrý a studený ako ľad. Drkotal zubami, triasol sa a kňučal. Ale keď ho mamička zabalila do deky, okamžite ju zo seba strhol.
„Nechcem mať na sebe nič!” čertil sa Tomáško.
O dva dni Tomáško dostal nádchu a teplotu. Musel ležať v posteli. Naschvál ležal nahý na perine, ani sa nechcel prikrývať.
„Čo budeme robiť v zime?” pýtala sa mamička.
„Nebude chodiť von,” navrhol tatinko.
„Budúci rok však bude musieť chodiť do školy. Vieš si predstaviť, že by nahý behal po triede?”
Tatinko sa zamyslel. To by naozaj nešlo. Tak zavolal známemu doktorovi, odborníkovi na detské huncútstva, aby sa prišiel na ich chlapca pozrieť domov a vyliečil ho.
Hneď na druhý deň prišiel pán doktor Pršiplášť. Tomáško behal po dome celý nahý ako vždy. Pán doktor skúšal Tomáškovi obliecť tričko, ale Tomáško sa prehadzoval ešte horšie než veterný mlyn. Obliekanie sa nepodarilo. Pán doktor si niečo zapísal do zápisníka. Potom vytiahol krajčírsky meter a zmeral Tomáška od hlavy až po päty, zmeral mu pás, nohy aj ruky. Všetky miery si starostlivo poznamenal.
„Na takéto ťažké prípady, aký je tento,” hovoril pán doktor Pršiplášť, „budem musieť dať vyrobiť špeciálny odev. Je z elastickej a priliehavej látky, takže sa zaň nedá ťahať. Navyše sa zapína na chrbte, takže si ho malí nezbedníci nemôžu ani rozopnúť. Akonáhle bude hotový, ozvem sa a vystavím účet.”
Určite ste zvedaví, ako ten oblek vyzeral. No, vyzeral podobne ako neoprén, ktorý nosia potápači. Keď sa do toho podarilo Tomáška napchať a oblek na chrbte zapnúť, začalo hotové peklo. Tomáško sa snažil oblek strhnúť, ale vôbec mu to nešlo. Tak sa zvalil na zem, jačal a kričal, kopal okolo seba, potom behal po dome a šúchal sa o stenu. Na jednom mieste sa mu podarilo oblek rozodrieť, tak rýchlo schmatol nožnice a zvyšok látky roztrhol. Strhol zo seba zvyšky špeciálneho oblečenia a konečne prestal jačať.
Rodičia si na jednej strane vydýchli, pretože na Tomáškovo jačanie sa prišli sťažovať susedia. Dokonca aj pán Baranec, o ktorom si tatinko doteraz myslel, že je hluchý. Na druhej strane to však znamenalo, že drahý oblek aj celá liečba boli neúspešné.
Prišla zima a s ňou sneh a mráz. Tomáško sa chcel ísť von hrať s deťmi, stavať snehuliaka a kĺzať sa. Rodičia ho, samozrejme, bez oblečenia nechceli pustiť. Tomáško počkal, kým nebudú dávať pozor, a prešmykol sa von na záhradu medzi deti. Hneď spadol do snehu a robil snehového anjelika. Trochu pri tom jačal a triasol sa zimou, ale radosť bola chvíľu silnejšia. Potom začalo husto snežiť a fúkať a deti sa rozutekali domov. Kam sa ale podel Tomáško?
Mamička s oteckom ho hľadali, volali, ale nikde ho nemohli nájsť. Len pred domom stál zmrznutý snehuliak. Mamičke a oteckovi bolo hneď jasné, že ten snehuliak je ich Tomáško. Zima ho premenila na snehuliaka.
A tak tam Tomáško pred domom stál ako snehuliak až do jari. Keď konečne prišla jar a sneh sa roztopil, roztopil sa aj Tomáško. Hneď bežal domov, navliekol si na seba všetky šaty, čo našiel, a zabalil sa do deky. Mamička mala radosť, uvarila mu teplý čaj a teplú polievku. Tomáško všetko zjedol a vypil. A odvtedy sa už odmietal vyzliecť. Ale to je už zase na inú rozprávku.
Aj vy sa, milé deti, teplo obliekajte, keď idete von, aby ste neskončili ako Tomáško. Museli by ste potom stáť vonku až do jari s hrncom na hlave a mrkvou namiesto nosa.
